Na vlastnej koži zacítiť páľavu každého slova útechy, tie ľútosťou presýtené pohľady, akoby si videla do ich hláv, pretože vidíš, že myslia na to, čo by bolo vhodné v takomto okamihu povedať. Vieš čo je vhodné? Nehovoriť nič. Pretože nič už nevráti späť ani jednu sekundu zo života tých, čo nás opustili. Pretože nič nezmierni ten pocit krivdy, ale je to prirodzené, prídeš na to. Časom všetko potlačíš.
Piatkové ráno, mohlo byť príjemné, ale to mohla byť aj streda, ten deň, keď si prišla o otca. Dnes je ale piatok a ja som ťa stretla po pár dňoch od smrti tvojho otca a ľutujem to, že som bola v tom momente svedkom všetkého. Je iné prežívať tie všetky pocity na vlastnej koži a zmietať sa v tom, že ti nikto nedokáže pomôcť, otázok prečo on, prečo my, prečo teraz, otázky, na ktoré neexistuje odpoveď, resp. možno len a prečo nie on a prečo nie vy a prečo nie teraz, kedy a kto?
Stála si tam na rohu, poťahovala z cigarety, triaslo ťa ale to aj nás ostatných. Zatiaľ čo my sme sa tam smiali na vtipoch a uisťovali sa, že nič nie je až také zlé, aby sme si piatkové ráno neurobili úsmevné. Ešte teraz, keď to píšem mám zimomriavky a ten pocit bez mena, bez prídavných mien bez zafarbenia. Poprosila si nás o škrabku na zamrznuté okná, pretože tvoj otec parkoval auto vždy v garáži a nepotreboval ju. Namiesto pustenia sa do očisťovania okien si si pootvorila dvere na aute a sadla si doňho a vtedy sa začalo naozaj kruté ráno aj pre mňa. Usedavo si sa rozplakala a kým som nepochopila o čo naozaj ide, myslela som si že plačeš nad zimou, nad tým, že nevieš očistiť okná, alebo že jednoducho, kradneš auto. Ja neviem, asi som ťa v tom momente súdila, pretože som nevedela čo si mám myslieť. Na otázky si neodpovedala, alebo odpovedala ale medzi zajakávaním som nerozumela súvislosti. Prepáč.
Neskôr som rozmýšľala, spomínala som si, že aj ja som raz stála na tom mieste mučeníka, kedy nevieš či sa máš ľutovať, že sa to stalo, alebo sa s tým zmieriť a brať to ako prirodzenú vec. Nedá sa to. Nedokážeš sa nad tým rozplakať a v hlave myslieť na to, že to je správne. Nie je to správne. V tej situácii tvoj mozog nefunguje, len ťa zámerne zraňuje, nasilu ti posiela spomienky, hlasy, aby to ešte viac bolelo. Vnútro zviera jeden kŕč a páľava, každý nádych je ako dusenie, každá slza je len kvapka, čo nič nezmení.
Veľakrát som sa zamýšľala ako sa pripraviť na to, že ľudia zomierajú a je to proste tak. Je to smutné, iste. Je to bolestivé, iste, ale.. Asi to ani nemá ale. Lebo ale je bodkou na konci vety.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
moouselet
11. 12.decembra 2015 16:08
mrazivé.
2
takto napisane clanky mam rada, aj ked su o bolestivych temach.
3
Naša myseľ vie občas byť našim najzákernejším nepriateľom. Ja by som smrť svojich rodičov neprežil, zahynul by som od žiaľu.
Napíš svoj komentár