Moja pohanská kostolná impresia

Na začiatok: Pohan NIE JE neverec vo všeobecnosti ako ateista. Viera pohana je silná, často silnejšia ako viera katolíka, ktorý nadáva na všetko, vrátane počasia. Pohan na počasie nenadáva, pretože si uvedomuje, že je to vôľa bohov. A MNOOOOOOOHOOOO iného.

Na začiatok II: Čítaš brrrrrrrutálne plytký článok, ale ti mohlo dojsť hneď, ako si zistil/a, že ho píše Ulrik.

Konečne k veci.
Milujem svojich rodičov nesmierne a všetky dôvody, kvôli ktorým svoj kožúšok čierneho barana (ktorý, mimochodom, nie je až takou raritou, ako sa u nás zvykne tradovať) mením za bielučké rúno baránka/poslušnej ofce, pramenia z nich a do nich. To kvôli ním teda namiesto toho, aby som s úprimnosti svojho bytia, schúlený v lone prírody, vylieval zo srdca bôľ, ale i rozdával lásku, trepem sa zavše i do umelo postaveného chrámu, do ktorého sa vrazilo toľko peňazí, až škoda komentára.
Aký som len vďačný kňazom, ktorým sa občas podarí krásne sformulovať ešte krajšiu myšlienku bez toho, aby odriekali naučené keci. Aké je to len obohacujúce, keď povedia niečo zo svojho srdca, že sa pri tom aj zamysleli v štýle Sapere aude! a ovlažia tým duše veriacich.
Lenže o to zúfalejšie je počúvať roky dookola to isté. O to zúfalejšie je počúvať ten škrek, zvaný spevom. O to príšernejšie sú zvuky orgánu, ktorý je využívaný len na to, aby kvílivo a nechutne sprevádzal podivné nápevy. Namiesto toho, aby sa sústreďovali na slová, ktorými by dokázali nesmierne veľa (pretože slová dokážu byť ostrejšie než meč a presnejšie ako šípy), venujú svoju pozornosť rúcham, lesklému riadu a kadejakým obradom, ktoré mnohým nedajú NIĆ.
Poznám toľko ľudí, ktorí by aj chceli ísť do kostola, pretože nepoznajú iných bohov a túžia po tom, aby ich tam niečo naplnilo... Lenže – LENŽE! Majú des, hrôzu, stres, pretože vedia, že by nevošli do chrámu, v ktorom by našli útočisko, lež do chrámu, kde je podivný telocvik a rôzne zvyklosti, čo sa bridia jasnej mysli a zabraňujú dušiam rozprávať sa s bohom, ktorého nazývajú Boh tak, ako sa im žiada. Títo ľudia skrátka nejdú do kostola preto, lebo sa boja, že ich okolie vysmeje (rozumej babky v laviciach) pretože nevedia, „čo robiť“. Títo ľudia túžia vojsť dnu, niekde sa postaviť, alebo si sadnúť a vypočuť si kázeň. Nie kázeň, ktorá im nahamáca, nie „čarovné“ formulky, bez ktorých „to“ nejde, ale živé slová, ktoré by ich posilnili.
Niekto môže namietať, že predsa úprimne veriaci človek týmto slovám rozumie a viera ostatných asi nie je taká silná. No jasné, že keď dakto nerobí iné, len sedí v kostole a listuje v knižkách tohto typu, lepšie rozumie zaklínadlám kňazov a ostatných poľahky označí za nedostatočne veriacich. Ale čo si môže pomyslieť veriaci, ktorý chce viac, ako len citáty? Ktorý chce ich vysvetlenia, aplikovanie do života a hlavne – pomoc?
Debilný príklad ale predsa – akémuže klientovi by pomohlo, keby mu jeho terapeut vytrepal formulku z tej a tej knihy, ktorú sa nadrtil na skúšku za študentských liet? Asiže klienti žiadajú rady, presne napasované na ich problém, a nezaujíma ich, na základe akých kníh a citátov na ne tento došiel.

A čo ma „baví“ už úplne? Keď sa nájde niekto, kto práve toto urobí – kto neodcituje Bibliu a podobné publikácie, ale kto ich obsah dokáže pretransformovať tak, aby to obyčajný človek pochopil. Aby mu to naozaj pomohlo, ovlažilo a vzpružilo ho to, dostal nové sily do života. A takéhoto označia tuhí veriaci za šarlatána, bosoráka, slovom, za niekoho, kto sa odštiepil od Cirkvi a hlása „svoje“ náboženstvá. Lebo všetko ostatné je podľa nich zlé. Radšej sa treba zožierať, so žalúdočnými vredmi pridŕžať prikázaní, ako nájsť ozajstnú lásku a šťastie. Spomenul by som niektoré živé príklady, ktorých mi je ľúto, ale ich God je ich Tourniquet, no už by som písal ozaj dlho. Ak by mal niekto záujem, venujem im ďalšie blogy. No... a ešte ak sa mi bude časovo chcieť a dať.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu