Vnímal len bolesť tela a netušil, čo ju mohlo zapríčiniť. No bol pokojný. Možno až príliš. Spokojne ležal a vychutnával si tento pocit ako vtedy, keď ho v škole postrčili zo schodov a on padal priam nekonečne dlho. A keď dopadol, nevnímal nič, len vlnu bolesti. Presne tak ako pred chvíľou. No potom to prišlo. Dokonalý pocit ležania a gravitácie, ktorá ubolené telo púta oveľa pevnejšie. Lenže na nijakú školu, na žiadne zlomyseľné tváre či tvrdé schody si nepamätal.
„Liam?“ začul celkom pri uchu. Pokrútil nosom, akoby mu naň sadla muška. Uvedomil si, že aj ten ho bolí...
Prívetivý hlas trpezlivo zopakoval: „Liam...“
Na čele zacítil chladnú dlaň. Bože, aký príjemný bol dotyk chladnej dlane na horúcom čele!
Zdalo sa, že majiteľ dlane i hlasu čaká reakciu. Liam čosi zamrmlal.
„Ako sa cítiš?“
Ruka zmizla, hlas bol ďalej, matrac oťažel. Dovtípil sa, že si muž sadol na posteľ. Pokúsil sa otvoriť oči. Opäť snaha nebola korunovaná uspokojivým výsledkom. Cez škáročku sa zostrovalo biedne.
„Zdá sa, že nie najlepšie, chlapče,“ hlas pozmenil dobrosrdečný úsmev, „neboj sa. Postaráme sa o teba, onedlho sa budeš cítiť skvele.“
Konečne sa mu podarilo ako-tak zaostriť. Muž mal dlhé vlasy a vznešenú tvár. Alebo aspoň niečo, čo si Liam pod vznešenou tvárou v tej chvíli predstavoval.
„Mám z teba radosť. Teším sa na spoluprácu. Fakt sa teším.“
Liam ničomu nerozumel, ale jediné, čomu sa bol v tej chvíli ochotný venovať, bol spánok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár