"Majte sa chalani, v pondelok sa vidíme," povedal som spolubývajúcim vo dverách. Zabuchol som ich a rýchlou chôdzou som mieril na stanicu. Vonku bolo neuveriteľne teplo. Celý chrbát sa mi potil a cítil som každú novú kvapku ktorá sa mi predrala kožou.
Vlak stál na treťom nástupišti a po chvíľke hľadania som našiel voľné kupéčko.
Keď sa vlak pohol, vybral som si z ruksaku svoju knihu čo čítam. Bol to román Tiene v raji od Remarqua.
Vo Vrútkach sme zastali a naberali nových pasažierov. Nenastupovalo veľa ľudí. Zrazu sa dvere na kupé otvorili a stálo v nich pekné dievča. Vyzerala stará ako ja, možno o čosi mladšia. Mala blond vlasy vzadu vypnuté, slnečné okuliare na očiach a biele sluchádka v ušiach. Hneď som z nich začul pre mňa známu pieseň od R.E.M.
"Môžem?" spýtala sa ma dávajúc si dolu slnečné okuliare. Oči mala nádherne modré a veľké.
Na jej otázku som nič zrozumiteľné nepovedal. Iba pokýval hlavou a zahmkal. To bolo blbé, pomyslel som si, mal som radšej povedať: no jasné. Na pleciach mala batoh, ktorý hneď zložila na sedačku k dverám. Sadla si k nemu, takže sme tvorili dva body hlavnej diagonály kupé. Ďalej odo mňa sa sadnúť nedalo. Mala akurátny výstrih na slabomodrom tričku bez rukávov.Ako si sadla sklopil som zrak do knihy a pokračoval v čítaní.
Za päť minút som prečítal len jednu stranu. Vediac, že sedí so mnou v kupé a nevediac čo si o mne myslí a či sa na mňa pozerá, som sa proste nevedel sústrediť.
Začínalo mi byť teplo. Z časti z toho, že vonku bolo mimoriadne horúco a z časti z toho, že tu bola ona. Cítil som slabú vôňu jej jemnej voňavky zmiešanú s jej potom. Iste bolo teplo aj jej. Jedným okom som po nej pozrel a rýchlo ho sklopil späť do knihy, aby si nevšimla že po nej pozerám. Telom bola natočená von z kupé a hľadela na krajinu. Vážne bolo teplo. Čím ďalej tým viac. Okno bolo zatvorené a tak ma napadlo ho otvoriť. Lenže zastavila ma myšlienka na to, ako som sa ho márne snažil otvoriť minule. Tak som sa na chvíľu kukol na to okno a snažil sa odhadnúť jeho odolnosť voči otvoreniu. Vyzeralo normálne, ako všetky okná v tomto vlaku. Sakra, hovoril som si, iste je jej strašne teplo a v duchu si hovorí prečo to blbé okno neotvorím. Musím sa premôcť.
"Kontrola cestovných lístkov," ťahavo a znudene sa vydralo zo sprievodcu. Dievča si siahlo do vrecka a podalo lístok. Bola krásna. Všimol som si že na ušiach nemala náušnice, iba tie sluchátka v nich. Vybral som aj ja svoj lístok a podal ho tomu ospalému, bradatému chlapíkovi. "Ďakujeeem," povedal podávajúc mi späť lístok. Pokračoval ďalej. Nechcel by som robiť revízora.
Tak do toho. Otvorenú knižku som položil vedľa seba a bol som pripravený pasovať sa s oknom. Rýchlo som hodil pohľad na dievča, na to nežné stvorenie s krásnou tvárou a malým noštekom. Pozrera na mňa, asi chce vedieť čo idem robiť. "Otvorím okno, je tu dosť teplo,"zahlásil som a ona sa jemne usmiala. To mi dodalo silu, no mal som asi povedať, pokúsim sa ho otvoriť. Potiahol som ho smerom dole. Išlo otvoriť úplne v pohode, nechápem čoho som sa bál. Okno sa ale hneď zatvorilo, keď som si sadol. No jasné, na toto som nepomyslel. Okná v slovenských vlakoch budú robiť všetko pre to aby ostali zatvorené. Rýchlo som vstal a znovu ho otvoril ako sa najviac dalo, no stále sa chcelo zatvoriť.
"Skús tam dať toto,"začul som za sebou. Otočil som sa a stála pri mne. Bola asi o hlavu menšia ako ja. Vietor z otvoreného okna, ktoré som jednou rukou držal mi strapatil moje vlasy a hodil mi ich do očí, takže som si ich musel druhov rukou naprávať, aby som niečo videl. Dievča sa pretlačilo popri mne a do drážky po ktorej to okno behá strčila kus akéhosi papiera. Pustil som z neho ruku. Držalo.
"Vďaka za pomoc,"vravím.
"Nie je zač," povedala. "To teplo sa nedá vydržať."
Tak predsa jej bolo teplo. Mal som ho otvoriť skôr, ja somár.
Sadli sme si naspäť. Chcel som sa prihovoriť, spoznať ju, vziať si ju za ženu, no zdalo sa mi, že som už pridlho ticho aby som mohol niečo povedať. Nie, nikdy nie je neskoro. Alebo? Sakra!!!
"Volám sa Andrej," povedal som odrazu a mal som chuť streliť si facku.
"Natália," povedala. Výraz prekvapenia v jej tvári sa nedal poprieť.
"Kam cestuješ?"
"Do Bystrice."
V tom momente sa z reproduktoru ozval ešte znudenejší hlas ako ten revízorov. Oznamoval príchod do stanici B. Bystrica. No je to možné? Teraz? Keď nám to tak pekne ide?
Vstala, schmatla batoh a skontrolovala účes v zrkadle nad sedačkami.
"Počkaj," vstal som aj ja. "Nedáš mi tvoje číslo? Chodím do Bystrice často. Mohli by sme sa niekedy prejsť."
"Môže byť,"usmiala sa a mne odľahlo. Podal som jej telefón a ona doňho rýchlo začala ťukať. Vlak zastal, podala mi mobil a ponáhľala sa vystúpiť. Cez otvorené okno som ešte pozeral za ňou a v ruke som pevne držal mobil. Keď sa vlak znova pohol pozrel som na display. Namiesto čísla tam bol smajlík
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
sandy114
19. 10.októbra 2012 15:29
Ťapa, mohla tam nechať číslo
3
"Chcel som sa prihovoriť, spoznať ju, vziať si ju za ženu" toto sa mi najviac páčilo, riadne milé
4
krásny príbeh... píšeš, že vymyslený, ale keby bol realitou ... usmievala som sa od začiatku až po koniec...
5
skvelý príbeh. mne sa toto v realite stáva často, že sa chcem prihovoriť ľuďom, len sa bojím, žeby to bolo trápne a .....
6
@barbora303 aj mne sa páči tá veta najviac
@jessminka síce je vymyslený, ale myšlienkové pochody sú skutočné, ako píše @samanthamm
a ďakujem vám všetkým za pozastavenie sa
@jessminka síce je vymyslený, ale myšlienkové pochody sú skutočné, ako píše @samanthamm
a ďakujem vám všetkým za pozastavenie sa
9
najprv som si myslela že to píšeš o skutočnej udalosti, čo sa ti stala a potom došlo "sklamanie" ale je to pekné a zároveň milo napísané
10
ja sa usmievam len tak, krásne sa to čítalo, našla som sa v polovici myšlienkových pochodov typu "mal som niečo povedať, chuť streliť si facku a najviac ma dostalo to mesto -vrútky.prežila som tam krásne roky.
Napíš svoj komentár