Snažím sa upokojiť. Nedá sa to, srdce mi splašene bije. Rýchlo svojou baterkou osvetlujem čo sa dá. Nič čudné však nevidím. Je to obyčajná izba s gaučom, stolíkom a v rohu so skriňou plnou kníh. Ako rád by som si nejakú zobral, sadol, a čítal. No čoraz väčšmi sa ma zmocňuje strach. Stojím uprostred a baterkou svietim cez otvorené dvere na chodbu. Nenormálne sa bojím. Tma akoby sa zhusťovala. Ustupujem dozadu k oknu, chcem sa pozrieť von. Nič, len temnota. Čo najtihšie som ho otvoril a vystrčil von hlavu. Počujem šušťanie lístia z blízkeho lesa. Okamžite z tohto domu musím odísť. Ruky sa mi trasú, celý sa trasiem a idem ku dverám. Som odhodlaný nejak prejsť dolu schodmi, vybehnúť von a bežať. Bežať a nezastaviť sa.
Len čo som sa priblížil k dverám z dola sa ozval nejaký zvuk. Zastal som a počúval. Tichý zvuk. Niečo ako šušťanie. O chvíľu zoslabol a prestal. Je tam niekto? Čo je to? Strach sa ma zmocnil. Nedokázem sa hýbať. Tresk! Za mnou niečo poriadne treslo. Rýchlo som sa otočil, skoro som spadol na zem a pozerám pripravený na všetko. Bolo to okno. Tak rýchlo sa otvorilo a udrelo do steny, že sklo prasklo. Že by som ho zle zatvoril? Stojím otočený chrbtom k dverám s tmavou chodbou. Nepríjemný pocit, rýchlo sa otáčam a svietim. Nevydržim to tu. Vykračujem do chodby a pomaly idem ku schodom. Do niečoho som zakopol, no keď som si posvietil pod nohy, nič tam nebolo. Znovu som zastal a načúval. Z izby z ktorej som vyšiel prichádzal ku mne zvuk lístia.
Svetlo a výkrik. V celom dome sa rozsietili lampy a zaznel neuveriteľne neľudský výkrik. Oslepený a zmetený som pustil baterku, ktorá sa skotúlala dole schodmi, cestou zhasha a narazila niekde do steny. Trvalo to asi iba tri sekundy. Potom všetko zhaslo a znovu sa ponorilo do ticha. Som úplne oslepený. Viem, že predomnou sú schody, tak sa po nich rýchlo pokúšam zísť. Rukami sa pridŕžam zábradlia. Keď som dole snažím sa nohou nahmatať moju spadnutú baterku. Neviem ju nájsť, ktovie kde sa odkotúlala. Kašlem na to a pokúšam sa nájsť smer ku dverám. Ruky mám pred sebou, pomaly sa pohybujem a popri tom do všetkého narážam. Tu sú. Rýchlo chytím kľučku a lomcujem ňou. No tak sa otvor. Tento dom je ako prekliaty, ani za nič ich nedokážem otvoriť a tak stojím pozerám ako by som molol odísť. Skúšam aj zapáliť svetlo vypínačom, ale zbytočne. Na stolíku blízko mňa je sviečka. Zápalky mám vo vrecku odvtedy ako sme vonku rozkladali oheň a tak ju idem zapáliť. Prvú zápalku som v náhlení zlomil. Druhú tiež a na tretej bolo asi málo síri, alebo ja neviem čo, ale nedala sa zapáliť. Až so štvrtou zápalkou som dokázal zapáliť sviečku.
Mihotajúci plameň v takejto tme nevyzerá veru upokojujúco. Okolo mňa skáču všeliaké tiene. Rozhliadam sa. Mohol by som prejsť tadial dozadu a tam možno budú dvere čo sa otvoria. Ani som nestihol domyslieť a zhora sa ozval hlas. Robov hlas. Natŕčam uši. „Už som rozdal karty, poď si hore zahrať,“ počujem a neviem čo si myslieť. Chrbát mi zalial pot. „Nechceš hrať? Ale ja som už rozdal. Bojíš sa že prehráš,“ začal sa smať, „Bojíš sa že prehráš. Haha, vieš že som lepší ako ty. Tak počkaj dolu idem za tebou, niečo vymyslíme. Idem za tebou, čakaj. Idem za tebou.“ Idem za tebou, stále to opakoval a bolo počuť kroky. Robo je zdravý? Čo sa to deje? Bojím sa. Kroky boli čoraz hlasnejšie. „Idem za tebou, idem si po teba,“ zaznel zrazu iný chraplavý hlas a kroky sa zrýchlili. Hore na schodisku som zazrel akúsi postavu. Robo to určite nebol.
Okno, napadlo ma zrazu. Otáčam sa bežím k nemu. Bolo rozbité, bolo to ono okno cez ktoré visel Robo. Rýchlo cez neho leziem von. Celkom som zabudol na úlomky skla, jeden mi hlboko porezal ľavú ruku. Nemyslím na to. Zo zadu sa ku mne niekto blíži. Vyskakujem von. Do niečoho som narazil, zarachotilo to, bežím preč. Bežím, neviem kam, proste rovno do lesa. Normálne by som do lesa v takejto tme nikdy nešiel, no teraz sa mi zdá že on jediný ma ochráni. Neviem ktorým smerom bežím. Držím si poranenú ruku, snažím sa vyhýbať stromom. Nevládzem. Zastavujem a obzerám sa dozadu. Je odtialto vidieť dom. Vo všetkých izbách sa svieti. Pozorujem, na poschodí tieň. Niekto sa tam prechádza, potom pristupuje k oknu, otvára ho a skáče von. „Idem si po teba,“ znovu ten výkrik. Bežím ďalej. O všetko sa podkýnam do všetkého narážam. Nohy mám ťažšie a ťažšie, už ich nevládzem dvíhať. Padám.
Ticho. Ležím, ale nie na zemi, na niečom mäkkom. Otváram oči. Som v izbe. Som znovu v tom dome. Pozerám dookola a neverím, Robo aj Maroš sú v posteliach vedľa. Zrazu vstanú aj oni a nechápavo hľadíme jeden na druhého. Vonku svitá, je ráno. Bez jedného slova všetci bereme do rúk batohy a ponáhľame sa preč. Cestou si všetko všímam. Stolík so svietnikom je celý, okno vo vedľajšej izbe nie je prasknuté a aj okno na prízemí je tiež v poriadku. Moja rana na ruke je preč. Bol to len sen? Obaja moji kamaráti vyzerajú vystrašene ako ja. Čo sa to tu stalo? Neviem. Odchádzame. Vo dverách sa ešte zastavím a pozriem späť. Na stole vidím sviečku a pri nej štyri zápalky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
amerysha
20. 10.októbra 2012 12:21
úplne mrazivé... už dlho ma niečo takto nepohltilo skvelá práca, gratulujem
Napíš svoj komentár