Cítim sa zvláštne. Už som takmer zabudol aký je to pocit byť šťastný. Nemyslím len smiať sa, mám na mysli skôr taký vnútorný pocit pohody, vedomie že život ktorý žijem je správny, že má zmysel a cieľ. Posledný rok cítim len úzkosť a samotu, cítim že ďalej už nevládzem, pomaly ale isto klesám na dno.
Víkendy sú najhoršie. Jeden spolubývajúci odišiel domov, ďalší je so svojou novou priateľkou. Len ja som tu sám a premýšľam, sedím v tichu a šere a asi po tisíci krát si premietam v hlave otázku "Prečo?".
Prečo som aký som, prečo mám "rodinu" akú mám, prečo som sám...Strávil som už hodiny, stovky hodín premýšľaním, analyzovaním toho čo som spravil zle, prípadne čo som vôbec nespravil. Moja prítomnosť mi príde nezaujímavá, žijem minulosťou, často spomínam na chvíle kedy mi bolo dobre, kedy moje dni boli preplnené úsmevom a bezstarostnosťou.
Slza. Po nej ďalšia a ďalšia. Je to už dlhá doba čo som naposledy plakal. Vlastne si už ani nespomínam kedy to bolo. Myslel som si, že plakať už nedokážem, proste že to nejde, avšak ostal som prekvapený, na mojich lícach ostali stopy po slzách.
Plač ustal, rovnako aj dážď za oknom. Avšak môj smútok ostáva stále pri mne, je akoby môj tieň, ktorý na mňa stále číha. Spolu so mnou a smútkom je tu aj samota, tiež moja verná spoločníčka, ktorá ma bez prestania sprevádza už dobrých pár rokov.
V duchu si nadávam prečo som nešiel na víkend domov. Vlastne, neviem či sa to dá nazvať domovom, skôr domácnosť. Bývam, alebo, vyjadrím sa presnejšie, trvalé bydlisko mám u otca. Býva s priateľkou, jej synom a dcérou, ktorá tiež študuje v Bratislave a na víkendy občas chodieva domov. Ale o tom som nechcel.
Vždy keď prídem na víkend, odchádzam smutnejší a pesimistickejší než keď som prišiel. Otec na mňa kašle, som pre neho vzduch, nepozná ma, nevie kto som, vie iba to koľko peňazí mi poslal minulý mesiac a tam to končí. Nerozprávame sa, nemáme o čom, keď sa aj náhodou nejakým zázrakom podarí že začneme komunikovať, je to väčšinou len jeho monológ o tom ako nemá peniaze, ako mu prišiel nedoplatok na byt, ako je v robote zle, ako hento a tamto.
Cez víkend idem navštíviť mamu a brata. Mama ma vyhodila z bytu keď som mal 16 rokov, bývala s frajerom ktorý bol idiot a despota, neustále ma šikanoval, ponižoval... Dva roky som sa ňou nerozprával, býval som u otca, spolu s jeho bývalou ženou, ktorá z toho samozrejme nebola nadšená. S mamou som sa začal opäť rozprávať po asi dvoch rokoch, po tom ako odišla od frajera, ktorý, ako neskôr zistila, trpel absenciou chrbtovej kosti a šlo mu hlavne o prachy.
To bolo pred štyrmi rokmi, teraz mama býva v jednoizbovom byte, brala naň hypotéku a bude ju splácať ešte najbližších 20 rokov. Rozišla sa s priateľom, takže s ňou teraz moc nie je reč, snažím sa si ju aspoň vypočuť. Je akoby bez duše, dosť schudla, vidno na nej že sa trápi. Občas sa stane že ide niekde von, nepovie kde a príde až ráno, keď sa spýtam kde bola, odpovie že to neni moja vec, že má svoj život a nemám to riešiť. whatever...
Mrzí ma to hlavne kvôli bratovi. Má 15 rokov a je vo veku kedy začína experimentovať s kadečím, však to predsa poznám. Nechcem aby bol sám doma, nechcem aby sa cítil sám, chcem aby vedel že niekto je stále pri ňom a že ho má rád.
Opäť slzy, záplava sĺz. Ani neviem prečo. Cítim sa trápne, ale zároveň sa mi trocha uľavilo.
Je už dosť hodín, chcel som sa ešte učiť, o tri dni mám skúšku, ale ako sa poznám dnes sa do toho už vôbec nepozriem, pravdepodobne skončím pri pozeraní nejakej "vysoko inteligentnej" americkej filmovej tvorby, prípadne zabijem čas na facebooku.
Môj prvý blog v živote, ani neviem čo ma doviedlo k tomu, aby som začal písať. Asi moji starí známi, smútok a samota...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár