Na ďalší deň sme išli všetci štyria do kina na romantický film. Po filme sme zišli k rieke za mestom. Povyzliekali sme sa do spodného prádla. A poskákali do vody. Vôbec nám nevadilo, že je november a voda je ľadová. Šantili, skákali, špliechali, kričali sme. Po asi hodine vybláznenia sme vyliezli z vody. Oblečenie sme si nechceli obliecť na mokré telá, tak polonahý sme si kráčali mestom. Všetci na nás pozerali a ukazovali prstom. My sme sa zabávali na ich ksichtoch, ale zato nám bola strašná zima. No nič iné nám nezostávalo iba vydržať, kým neprídeme všetci k nám do bytu.

Cestou domov sme stretli Kriša. Išiel nám oproti. Keď ma uvidel, tak sa rozbehol ku mne a objal ma.
„Moja zlatá, prosím ťa čo to robíš? Chceš mi nachladnúť? Si sa zbláznila, nieje leto!“ v objatí mi hovoril Krišo a prijemne ma hrial.
„Hej, hej človeče! Pusť ju! Ona je moje dievča! Kto si?“ začal naňho kričať Erik.
Kriša ma pustil. Pomaly sa otočil k Erikovi a potom naspäť ku mňe.
„Je to pravda Moja?“ povedal trasúcim hlasom.
„Prepáč, ale áno“povedala som mu.
„Aha“povedal smutným hlasom. Potom ma ešte raz objal a zašepkal: „Nevadí, ale ja ťa určite raz dostanem. Neprestanem o Teba nikdy bojovať. Kludne sa aj pobijem kvôli Tebe.“ pustil ma a odkráčal rýchlymi krokmi preč.

V jeho blízkosti mi bolo príjemne horúco a keď teraz odišiel, tak sa trasiem.
„Čo ty je ?“pýta sa ma Erik.
„Nič, zima nevidíš?“
„Tak teda sa ponáhlajme k vám“
A ani ma neobjal. To je čo za chalana. No, buď ma bude objímať alebo je koniec. Pretože ja mám veľmi rada objímania.

Prišli sme do bytu. Každý hodil na zem svoje veci, do krotých sme sa poutierali, keď sme vyliezli z rieky a teraz sú mokré a studené. Mojej najlepšej kamoške Kaje som dala niečo zo svojho šatníka a brat dal niečo Erikovi, aby sme nebehali bo byte polonahý. Pretože nám je zima a trasieme sa. Teraz určite budeme všetci chorý.

Neskôr sa ma Erik vypytoval, že kto bol ten chalan, ktorého sme stretli na ulici. Odvetila som mu, že nechcem sa o ňom baviť a najradšej by som naňho zabudla.
Ale zabudnúť na toho prekrásneho chalana s červeným čírom na hlave? To sa nedá.

Večer som sa vyspala s Erikom. Ondro zase s Kajou a všetci sme boli ráno šťastný a vysmiati ako žiarivé slniečka. Aj keď ja by som bola najradšej kebyže je pri mne Krišo. Do šlaka! Ja ho naozaj mám strašne rada a ešte k tomu mi aj veľmi chýba. Nemôžem, nemôžem ja si ho nezaslúžim takého slušného chlapca. Len, keď on ma stále prenasleduje, tak ako mám naňho zabudnúť a vymazať si ho s pamäte? Preklínam ten deň, keď som doňho narazila.

Trochu ma pobolievalo hrdlo ráno aj ostatný sa stažovali. Naraňajkovali sme sa. Erik odišiel domov. Ondro si pozval k nám Lukáša. A ja som s Kajou vypadla von. Prechádzali sme sa ulicami asi dve hodiny, keď nás už boleli nohy, tak sme si sadli na najbližšiu lavičku na námestí a rozprávali sme sa. Keď v jednom momente sa pred nami zjavili dvaja skinheadi.
„Ty si Barbora Lipová?“spýtal sa jeden z nich. Niekde som ho už videla. Áno v tedy na tom našom feste bol. Kde mu Krišo jednu vrazil. Čo tí odomňa teraz chcú? Idú ma zabiť? Znásilniť? Dúfam, že nie.
„Áno“ odvetila som trasúcim sa hlasom. Kaja na nás pozerala s otvorenými ústami.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár