„Zavolaj Miňovi alebo Aďovi a povedz im nech prídu k nám a nech sa voliako dostanú na strechu nášho činžiaku. Nech prinsesú zo sebou aj dosť dlhé lano, aby dočiahlo až k zemi. Hore ho priviažu nad oknami nad tebou, hodia dole a ty sa potom po ňom spustiš a si vonku. Jednodoché ako facka.“
„Vav, to môže vyjsť si super braček, mám ťa veľmi rada.“ objímem ho.
„Dobre, dobre a kam to chceš ísť?“
„Nepoviem ti to, aby si to náhodou nevyzradil. A keď stretneš v škole Erika, tak povedz mu, že nevieš kde som. A že ho lúbim“
„Jasnačka“
Prešla hodina čo som zatial volala s Kajou a všetko jej povedala. S Miňom a Aďom taktiež a teraz sú niekde na ceste ku mne, aby ma vyslobodili z môjho väzenia.
O niekoľko minút neskôr mi zavolá Aďo, že sú už na činžiaku a idú spúštať lano. Otvorím okno a čakám.
Do šlaka! Zabudla som ešte zavolať bratrancovi či vôbec môžem prísť. Dúfam, že ma nenechá v štichu.
Lano je už spustené dole. Zoberiem si batoh, kde som si počas čakania na chalanov zbalila pár najdôležitejších vecí. Rozlúčim sa z bratom. Pomôže mi, zachitiť sa lana. A už pomaly sa spúštam dole. Ruka za rukou. Stále som nižšie a nižšie. Až sa konečne ocitnem pri zemi. Chalani vytiahnu lano späť hore odistia a zídu dole po činžiakovom rebríku. Zakívam bratovi hore a poberiem sa k Milanovmu autu.
„Miňo? Prosím ťa odnesieš ma do Belšavy?“opýtam sa ho žiadostivo.
„Dobre moja, ale počkaj čo teraz bude s našou kapelou a našimi hudobnými nástrojmi? Budeme sa musieť presťahovať.“
„Tak zajtra chodťe s Kajou a zoberte to k tebe všetko a u teba budeme cvičiť“
„To nemyslíš vážne !“udivene sa ma opýta.
„Smola Milanko, ale myslím, že nič iné ti nezostáva alebo nám.“
Sedíme v aute do Belšavy, ktorá jej od nás vzdialená asi dvadsať kilometrov.
„Som zvedavý ako budeme teraz trénovať.“vraví Miňo.
„Neboj, veď budem chodiť tam a cez deň máme času habadej!“
Po dorazení do Belšavy ich navigujem k môjmu bratrancovi. Pred domom ma vysadia. Rozlúčime sa. A vyštartujú naspäť do Kahanca.
Stojím pred menším domom, kde býva bratranec sám. Podídem k dverám a zazvoním. Z vnútra započujem mužský hlas „Idem otvoriť“. Čo tam má voliakeho kamoša? No pekné. Otvoria sa dvere. Chytím sa za hlavu. Čo tu ten robí? To sa mi hádam sníva. To nemôže byť pravda. Odkiaľ pozná môjho bratranca? Tak isto ako ja, tak aj on na mňa zíza.
„Čo tu robíš?“opýtam sa ho.
„A ty?“
„Kto je to Krištof?“ozve sa z vnútra Floriánov hlas.
„Barbora“ odpovie mu Krišo.
Florián rýchlo pribehne k dverám a objíma ma.
„Poď ďalej moja, čo tu robíš?“
„Ja som ta len prišla poprosiť, či by som mohla nejaký čas bývať u teba. Utiekla som z domu, lebo ma chcú dať do internátnej školy a ja nechcem. Budem rada ak ma príjmeš a neprezradíš mojim rodičom,že sa skrývam u teba.“
„Fúha, dobre Baja, neboj u mňa si ako v hrobe“
„Ďakujem a čo tu robí tento magor?“ ukážem prstom na Kriša.
„Niesom magor!“ bráni sa Krišo.
„Si!!“
„Ticho! Je to bratranec mojej priateľky“
„A kde ju máš?“
„Spí! A odkiaľ sa poznáte?“
„Predsa z mesta, každý deň ma tam sledoval a teraz aj tu!“ Všetci traja stojíme v obývačke a pozeráme sa na seba.
„A hádam on tu nezostane cez noc“
„Tiež tu s nami bude bývať ako ty“
„Prečo?“
„Že vraj ho naštvalo jedno dievča, ktoré ho nechce. A on ju má veľmi rád. A tak aby na ňu zabudol, tak prišiel sem.“
Vidím ako sa Krišo červená.
„Aha“ Usmejem sa trochu na Kriša. On sa odvráti a odchádza z obývačky.
„Čo sa deje?“pýta sa ma bratranec.
„Nič, len že to dievča som ja“odpovedám mu.
„To vážne?“
„Žiaľ bohu, áno a kde budem spať?“spýtam sa Floriána.
„Mám, už iba jedno voľné miesto v izbe, kde je aj Krištof. Ja som v spálni s priateľkou. A v izbe kde je Krišo volakedy bude decká izba pre deti. A keď sa ti nelúbi spať s Krišom v jednej izbe, tak prosím obývačka je voľná.“
Pozerám na neho s vypúlenými očami to snáď nemyslí vážne. Ale beriem radšej budem v obývačke než z nejakým imbecilom v jednej izbe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár