„Dobré ráno“povie mi.
„Dobré“odpoviem.
„Počula som, že budeš určitý čas u nás bývať.“vraví. „Och“ utrie si ruky do utierky. Podíde ku mne. Vystrčí svoju dlhú kostnatú ruku predo mna „Ja som Andrea“predstaví sa.
Stisnem jej ruku „ Baja“
„Zachvíľu budú hotové raňajky môžeš sa usadiť“
Sadnem si za stôl a čakám.
Položí sendviče na stôl a zavolá k stolu chalanov.
Sedíme pri stole bez slova. Ja si vychutnávam svoj sendvič. Krišo celý čas iba na mňa pozerá. Nenápadne vytiahnem zo sendviču paradajku a hodím ju po ňom. Ktorá mu pristane rovno na hlave. Začnem sa smiať. Floriánovi sa tiež objaví úsmev na tvári, ale keď po ňom Andrea škaredo pozrie, tak sa hneď vytratí. Krišo iba sedí ohromení, tým čo som mu urobila. Pomaly zdvihne ruku, chytí paradajku zo svojej hlavy a hodí mi ju späť. Len ja som šikovejšia, tak sa jej uhnem. Zato smejem sa stále ako blázon. Krišo sa zdvihne zo stoličky a odchádza. Tiež sa postavím aj s mojím sendvičom. Pribehnem k nemu chytím ho z jednou rukou okolo krku. Pozrie sa na mňa. Druhú ruku zodvihnem a rovno mi pritlačím na ksicht celý sendvič. Krišo ma od seba odsotí a beží preč. Nazaj sa rehocom ako len môžem, až mi slzy tečú z očí.
„Barbora! Prečo si mu to urobila? Teraz pekne pôjdeš za ním, ospravedlniť sa mu.“ príde za mňou Florián po raňajkách.
„To mi ani nenapadne!“
„Veľmi nerád by som ta vyhodil z môjho domu, alebo prezradil rodičom, že sa u mna skrývaš!“
„Héj! To neplatí!“
„Máš na výber“
„Tak dobre ospravedlním sa mu“
„Teraz hneď, pome! A nech sa to už neopakuje.“
„Ako si želá šéfe“ lenivo sa postavím a idem smerom do izby, kde sa nachádza Krišo.
Spoza dverí počujem príjemnú melódiu, ktorá vychádza hrou na gitare. On hrá na gitare? Zaujímavé, ale zato mu to dosť dobre ide. Prečo mi to nepovedal? Taký krásny chlapec s červeným čírom na hlave a ešte k tomu gitarista. Ach, no ja nemôžem. Teraz by som si s ným veľmi rada zasúložila.
Otvorím dvere na izbe. Krišo sedí na posteli a hrá na gitare. Postavím sa pred neho.Trochu zdvihne zrak od gitary na mna, ale hneď ho sklopí späť. Sadnem si vedľa neho na postel. Počúvam a pozerám ako hrá. Je vynikajúci.
Keď dohrá pesničku, oprie gitaru o postel a zadíva sa na mna.
„Prepáč mi to, ale dobre som sa zabávala“ začnem sa smiať. Čumí na mna ako na debila. „Prepáč ešte raz, nechcela som. Ináč báječne hráš na gitare, kto ta to naučil? Prečo si mi nepovedal, že hráš na hudobnom nástroji?“
„Si šialená!“
„Ja viem. Teraz vážne prepáč.“
„Aj tak ti neverím, ale dobre. A na gitare ma učil hrať otec. Od šiestich rokoch hrám.“
„Ty brďo! A to len tak pre seba?“
„Nie“odpovie jednoducho. Zrejme sa ešte stále na mna hnevá.
„A pre koho?“
„Mám kapelu a kráme pre ľudí!“
„To nemyslíš vážne a kedy si mi to chcel povedať?“prekvapená sa ho spýtam. Zrejme má punovú kapelu, keď je punkáč. Čím ďalej,tím viac ma priťahuje.
„Vtedy, keď by si so mnou začala chodiť“
„Jáj, škoda no nevadí, ale už to viem.“
„No“ povie po tichu.
Nakloním sa k nemu a jemne ho pobozkám na pery.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár