„Chlapci!“ zakričala som. Zastavili sa s nohami si vykopli skejti do rúk. Podišli ku mne.
„Veľmi by ma zaujímalo, čo ste si o mne šepkali“začala som.
„Myslím, že toto dievča je veľmi živé.“ povedal jeden chalan s polodlhými hnedými vlasmi a tak tiež očami. S krásnym úsmevom pri ktorom mu bolo vidieť biele zuby. Na sebe mal čierny kožený kabát a aj nohavice. Na hlave čiernu šiltovku.
Chalani sa začali chechtať.
„Prepáčte, že vás ruším, ale vy ste si mysleli, že som duch?“opýtala som sa ich, pretože som im vôbec nerozumela. V tom sa rozosmiali ešte viac.
„Nie kočka! Len sme si mysleli, že si nudné, hamblivé dievča, čo samo chodí do parku rozmýšlať o svojom živote, ale zrejme sme sa mýlili.“ povedal druhý chalan s čiernymi strapatými vlasmi a modrými očami. Na sebe má to isté čo ten prvý, vlastne všetci traja majú rovnaké oblečenie, len sa rozlišujú farbou vlasov,očí a určite aj menami.
„A podľa čoho ste tak usudzovali?“
„Pretože všetky baby čo som chodia sú také hamblivé, čumia do blba a premýšlajú. Už to tu poznáme, ale dneska si nás poriadne prekvapila. Ešte sme ťa tu ani nevideli. Čo tu robíš, takto sama?“spýtal sa tretí chalan s blond vlasmi a zelenými očami.
Stále tí raja po sebe pokukovali a usmievali sa.
„Som u bratranca. Nudila som sa, tak som išla von a nohy ma zaviedli sem“ odpovedala som na otázku.
„U bratranca na návšteve a odkiaľ si?“spýtal sa prvý chalan. Zrejme každý z nich vždy povie po jednej vete či odpovedi. Zaujímavo to majú zariadené. Oblečení sú perfekne a tak aj vyzerajú.
„Neviem ako nazvať. V tomto momente tam bývam, ale neviem do kedy, lebo nájsť ma môžu hocikedy. A ináč som z Kahanca, pár kilákov odtiaľto“ chalani na mňa pozreli s vyvalenými očami. Čo sa im nezdá, čo som také čudné povedala?
„Ty utekáš pred fízlami, čo si spravila? Vagabundka!“opýtal sa zvedavo druhý chalan.
„Myslím, že nie, neviem, ale skrývam sa pred fotrovcami. Pretože ma vyhodili zo školy a teraz ma naši chcú dať do internátnej, ale ja tam nemienim ísť.“
„Fúha to máš príšerné. A prečo ťa vyhodili?“ teraz hovoril tretí chalan. Už by som sa ich mala spýtať na ich mená.
Porozprávala som im, prečo ma vykopli z tej mizernej školy.
„Inak chlapci, keď už tak kecáme, rada by som spoznala vaše mená, ak ovšem niesu tajné“
„Jasné ja som Valentín“ povedal prvý chalan „toto je Silvester“ ukázal na druhého „ a toto je Mikuláš“ ukázal na tretieho kamoša.
Začala som sa smiať. Oni na mňa kukali, či mi asi nepreskočilo, nechápali asi, alebo sa urazili. No tak som im povedala: „Nerobte si zo mňa srandu! Ja sa vážne pýtam.“
„Nerobíme, to sú naše pravé mená“ povedal Silvester.
Zaujímavá sú to trojka ale zato hodia sa k sebe.
„Tak prepáčte , myslela som si, že si robíte srandu“
„To si myslia všetci pri našom predstavovaní“ povedal Mikuláš.
Chalani ma zobrali do baru na kofolu. Dobre sme sa bavili. Potom ma išli aj odprevadiť k bratrancovi. Vymenili sme si všetci telefónne čísla. Cestou k Floriánovi išiel oproti nám chalan s čiernymi vlasmi a ofinou cez oči. Zrejme emák. Chalani sa začali smiať.Hovorili mi, že neznášajú emákov, nechápem ako niekto môže niekoho odsudzovať podľa štýlu. To nieje fér! Ale nič som im o svojom myslení nepovedala. Chalani sa zohli, nazbierali si do rúk kamene a začali ich po chudákovi emákovi hádzať. On začal utekať. Chalani sa stále, len na ňom rehotali. Nemajú ani štipku súcitu. Bolo mi ho úprimne ľúto. Viem, že aj ja som mrcha, ale keď to vidím od niekoho iného, ako šikanuje niekoho, tak mi je toho šikanovaného naozaj ľúto.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luna13
23. 1.januára 2011 16:49
inak dobré mená
Napíš svoj komentár