Potom ho odstrčím od seba. Pozerá na mňa s vypúlenými očami. Pripomína mi sovu. Nechápe. Hľadí, hľadí, ani len sa nepohne. Zamávam mu rukou pred očami.
„Žiješ?“opýtam sa ho. Neodpovedá. „Prepáč, ale mňa mať nebudeš. Aspoň zatiaľ“
„A ak môžem vedieť, tak prečo? Ja by som ťa chcel a veľmi. Nemyslel by som nato, čo povedal Lukáš a Ondro. Som mňou by si bola šťastná, ver mi“svädomito hovoril.
„Ako si namýšlaš. Namyslenec! Že šťastná, veď šťastná som aj teraz. Som slobodná a môžem si robiť to čo chcem.“
„Prečo si na mňa taká protivná?“
„Lebo som už raz taká. A ty ma nezmeníš!“
„To si len ty myslíš! Ja sa ťa nevzdám. Maj sa.“ povedal a za sebou zabuchol dvere.
To som fakt veľmi zvedavá, že ako ma chce dostať. Keď poviem nie, tak nie. Nevie to pochopiť? Nič natom nieje nechápavé, veď to by pochopilo aj decko. Som veľmi zvedavá, že čím si ma chce získať. Je pekný, to je pravda. Ale, to nič nerieši. Žiadne triky na mňa neplatia. Však nech sa len pokúša chlapec. Bude zábava. Dúfam, že mi nebude každý deň zvoniť pred dverami s kyticou kvetov v ruke. Lebo by som mu ich otrieskala o hlavu. To platí na všetky hovadiny. Čo mi plánuje kupovať.
Na ďaľšie ráno ma zobudí budík. Zase škola! Po týždny jesenných práznin.Komu sa tam chce ísť? No nič, oblečiem sa, prečesem si vlasy, umyjem zuby, pripravím desiatu sebe aj bratovi, ktorí ešte spí. Naplním pohár s vodou a idem do deckej. Pristúpim k bratovej posteli a vylejem ju naňho. Brat vyskočí a začne na mňa nadávať. Smejem sa naňom. Vyzerá ako blázon, ktorí nechce, aby ho zavreli. Keď sa upokojím, zoberiem zo zeme tašku a bežím do školy.
Do triedy pribehnem tesne po zvonení. Tašku hodím na zem a posadím sa vedľa Kaji. Hneď vojde aj učiteľka sloviny. Ktorá zase bude celú hodinu rozprávať pre seba, pretože ju nikto nebude počúvať. A mňe je to aj tak ukradnuté. Kaja ma pobúcha po ramene.
„Vieš, čo hovoril Bony pred hodinou?“spýtala sa ma Kaja.
„Tak to som zvedavá“
„Že vraj si sa s ním vyspala“
„Čo mu drbe? Rozbijem mu hubu“ som si neuvedomila, že som to povedala nahlas.
„Barbora! Uhludniťe sa!“ upozorní ma slovenčinárka.
„Drž hubu ty suka! Teba sa to netíka, tak nepchaj svoj dlhý nos,kde nemáš!“
„Ako si to dovolujeťe sa takto rozprávať s učiteľom. Poznámka!“
„Poznámku si napíš na čelo. Suchá trapka“
„Tak to už hádam stačilo!“
Postavím sa. Podídem bližšie k nej a vylepím jej facku po lavom líci. Ona klesne na stoličku pridŕžajúc si líco.
„Za toto pojdete k riaditeľovi.“ povie so slzami v očiach. Pomaly sa postaví a vybehne z triedy von.
„Záslúžila si to. Konečne jej to niekto nandal“ zakričal jeden spolužiak. A ostatný sa tiež pridali. Ale mňa teraz ich pochvala nezaujíma.
Obzriem sa po triede. Bonifác sedí v zadu v kúte a priblblo sa na mňa usmieva. Prídem k nemu. Vytiahnem mu stoličku spod jeho veľkého kufra. On sa rýchlo postaví chrbtom k stene. Mám voľný priestor ho kopnúť. Pristúpim k nemu chytím mu ruky z mojimi. Dám si bližšie svoju tvár k jeho. On sa teší, usmieva a pritom mu strašne nechutne páchne z huby akoby zjedol tchora.
Pokrčím pod ním nohu, nadvyhnem s celou silou a kopnem mu do jeho vtáka, ktorý už od dneska nebude fungovať. Ak vôbec niekedy fungoval. A zopakujem to tri krát. On sa zošuchne z bolesťou na zem. Kopnem mu ešte do hlavy. V tom príde do triedy riaditeľ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikol545
12. 12.decembra 2010 14:32
.. aká drsná je
Napíš svoj komentár