Z poza rohu uvidím dvoch možov.Skrijem sa za krík. V rukách majú nože. Hádajú sa. Idú stále bližšie. Potom jeden skočí na druhého a pichá doňho s nožom.Počuť boletivé výkriky raneného muža. Po chvíli nastane ticho. Muž sa vzpriamý a pozerá okolo seba. Chytí mŕtveho za nohy a ťahá ho smerom k môjmu kríku, kde čupím a pozorujem ho. Prebehnú mi zimomriavky po chrbte. Postavím sa. Muž ma nevidí. Poberiem sa pomaly preč z parku.
Počujem za sebou kroky. Otočím sa. Vidím toho muža ako ide za mňou. Hovorí „Stoj!“. Pozriem okolo seba. Nikoho nevidím na blízku. Začnem utekať. Muž za mňou tiež. Bežím cez tmavú ulicu. Nikde nikoho. Všade je hlboká tma. Nič nevidieť. Na konci cesty zbadám malé svetielko. Bežím až k nemu. Som od neho 8 metrov. Je to svetlo motorky. A na nej sedí muž z dlhou bradou. Naštartuje motorku. Zlaknem sa . Neviem kam mám bežať . Som v pasci. Jeden je za mňou, druhý predo mňou. Muž na motorke sa pomaly približuje. Ja stojím na mieste . Prechádza okolo mňa. Schmatne ma z rukou okolo pásu a posadí pred seba. Pridá na plyn.
Letíme ulicami.
Kričím. Búcham do motorky. Nikto ma nepočuje. Po čase to vzdám. Muž nič nehovorí. Tak sedím a pozerám okolo seba. Dnes mám narodeniny. Nikto si ani len nespomenul. Ani priateľ. V deň mojich narodenín zomriem. Nemohli si snáď vybrať iný deň. Prečo práve dnes? Komu som čo urobila? Ale zato vôbec som sa nebála smrti. Bolo mi to jedno, keď to už tak osud zariadil.
Po neviem koľko minutovej ceste. Muž zastavil pred veľkou budovou. Zaviazal mi oči šatkou. Viedol ma hore po schodoch. Otvoril dvere a vošli sme dnu. Všade bolo ticho. Občas som začula šum. Stála som tam zo zaviazaními očami. Ani som sa nepohla. Po chvíli ma niekto chytil za ruky. Pobozkal ma. Chcela som sa odtiahnuť. Lenže ma chytil okolo pásu a pritiahol k sebe. Bozkával ma. Nemohla som sa hýbať. Ruky som mala dole uveznené v jeho objatí. Potom sa rozsvietilo svetlo. Všetci okolo začali hovoriť „Všetko najlepšie“ a v tedy mi môj priateľ daj dole šatku z očí. Nesmelo som sa na všetkých zadívala.
„Ďakujem decká“ som povedala už s úsmevom.
A potom pustili hudbu.
„Aké to bolo? Dúfam, že si sa nebála.“ sa ma spítal priateľ.
„ Najprv som mala strach. Ale potom mi to už bolo jedno. Ďakujem a čí to bol nápad?“
„Môj. Páčilo sa ti to?“
Usmiala som sa naňho. Začali sme tancovať. Blízko pri sebe v objatí.
A zašepkala som priateľovi do ucha „Toto sú moje najkrajšie narodeniny. Ďakujem Ti. Lúbim ťa“
Pritiahol si ma k sebe a začali sme sa bozkávať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sheila121
2. 11.novembra 2010 10:50
no neviem co by som urobila frajerovi keby ma tak vydesil
Napíš svoj komentár