Môj otec stretol mamu, alebo mama otca, alebo naopak, to hádam nie je podstatné...z veľkej lásky vznikla ešte väššia, a nakoniec, akožto podarok, či nepodarok a prvé z piatich valovičie detí ja...stalo sa tak údajne 29.5.1991. o štvrtej hodine poobednej. Ešte mi bolo povedané, že v Trenčíne. Snáď ma neklamú, mám to aj v zdravotnej karte.
Ako čas plynul, (nepämetám si na svoje skoré obdobie (t.j. do takých 4 rokov, neviem)menili sa aj moje pocity a potreby. Najskôr mi stačili hračky, (ktoré mi mimochodom v obmienanej forme stačili tak do 15, aj keď aj teraz sa celkom rád z dlhej chvíle zahrám). Postupne však som hračky vyme...ale počkať to už riadne predbieham.
Takže mám takých 4-5 rokov a už si niektoré veci celkom uvedomujem, napríklad to, že "SOM TU JEDINÝ O KOHO SA MÁTE STARAŤ A KOMU MÁTE PREUKAZOVAŤ LÁSKU! ! ! ....milí rodičia, inak budem zlý"...áno, začalo sa obdobie môjho veľkého vzdoru, čo bolo podmienené najmä existenciou milej sestričky, ktorú som mal vtedy tak "rád". Nebolo to ľahké súperiť o lásku rodičov, najmä keď som sa o ňu musel deliť s tou oblu...sestrou.
Bol som naviazaný na mame viac ako je zdravé. Možno sa mýlim, no teraz sa mi to tak zdá.
Raz, jedno pekné ráno, obdobie by som priradil vzhľadom na správanie, a to že som ešte nechodil do škôlky tak niečo do štyroch , možno 4 roky.
Zobudil som sa. Prvé, čo som robil, začal som hľadať mamu. Tá s dobrým úmyslom nakŕmiť hladné krky, šla zrána do obchodu. Dnes nerátala s možnosťou, že sa jej ratolesť zobudí o čosi skôr. Tušenie niečoho nepríjemného mi nahováralo, že som v riadnej kaši. Nenašiel som ju v posteli, nenašiel som ju v našej, pekne prvými rannými lúčmi presvietenej spálni. Srdce malé, doteraz celkom kľudné, kedže dospávalo, začalo byť nervózne a biť ako hrom. Adrenalín sa nenápadne, no iste, pripravoval na napumpovanie do krvi a tým aj do celého tela. Hlava začala očervenievať a každá vec v izbe, hoci neživá, sa musela cítiť, ako v tichu pred búrkou.Bolo jasné, že nemôže nastať nič iné, ako čin nie najrozumnejší, pravda, mal som na to svoj vek, nepopieram.
Rozbehol som sa von zo spálne, nič. Bežal som do kuchyne, nikto. Do obývačky, ani živá duša. Posledné štipky nádeje mi našepkávali "choď sa pozrieť ešte tam a tam, možno tam bude" len aby som sa vyhol tej strašnej kravine. Nepomohlo, nebola tam, ani tam, dokonca ani tam. Pribehol som s prvými slzami na okraji očí ku vchodovým dverám, ktoré vyzerali vtedy tak desivo. Malý tvor tušil, že ak sa dotkne kľučky a potiahne ju k zemi, bude zle, no napriek tomu to urobil.
Dvere sa neotvorili tak, ako bol na to zvyknutý. Bolo zrejmé, že sú zamknuté. Chlapca stislo pri srdci, pochopil totiž, že mama ho zrejme opustila. Proste je preč. Nie je tu. Je niekde inde. Ale kde? Vtedy, popri tom ako začalo dieťa strašne rumázgať čo to ide, len v nádeji, že ho mamička možno počuje a príde, sa vkradla do jeho nerozvinutej a ľahko ovplyvniteľnej mysle myšlienka: CHOĎ JU OKAMŽITE NÁJSŤ! !
Rozbehol som sa ako splašený a pritom som uplakane vykrikoval mamine meno: MAMA! ! ! Pod našou bytovou jednotkou bývala s nami moja babka. Dalo sa knej prejsť po strmých schodoch, ktorých som sa vždy bál. No strach šiel nabok pred strachom ešte väčším. Dvere na schodisko naneštastie neboli zamknuté a tak som sa pohodovo dostal až k babke. Chcel som prejsť von na dvor cez jej vchod, no ten už bol zamknutý, unfortunately...
Babky taktiež nikde, zľakol som sa ešte viac. Stará mama pre mna bývala oporou číslo 2, občas dokonca aj viac ako mama, to však až neskôr. Ešte viac som zatúžil výjsť von, konečne ju nájsť. Vošiel som do starkinej spálne, samozrejme zývala prázdnotou ako všetko. Jediné, čo som vtedy vydel jasno, boli dve veľké okná, ktoré krásne nechávali prvé lúče slnka toho dňa presvitať až na zem. Zem bola nádherne vyzdobené tieňmi zo závesov, čipkovaných závesov. Pritiahol som si stoličku, vyliezol na radiátor, z neho na parapetu a začal som vymýšľať, ako sa dostať cez studený plát skla. Nikdy predtým som nemal možnosť niečo také, ako je otváranie obloku, robiť, takže som nemal dostatočné skúsenosti na úspešné sa prepasírovanie von. Delilo ma tak málo a predsa tak veľa. Teraz možno typuješ, že som to sklo prerazil hlavou. To nie, až také zlé to nebolo. Po hodnej chvíli hry na opravára okien sa mi podarilo dostať sa cez prvú okenicu, no nasledovala druhá. Tú som otvoril podobným spôsobom. Keď sa už zdalo, že nič nebráni malému chlapcovi vyskočiť von z okna prízemia, čo bola výška činiaca asi tak slabý meter, zjavila sa pred ním nová prekážka-otravná sieťka na muchy. Hneď, ako ju chlapča zočilo, si pomyslelo, že ho chce aj tá úbohá sieť, ľudská pomocnica, oddeliť od milovanej mamy...nuž neváhal a zopár údermi rúk s jemnými pazúrikmi ešte jemnejšiu sieť roztrhal na márne kusy.Dostal sa von a začal behať, nariekať, hľadať, no nič. Mama nebola ani na dvore. Kde je, vari naozaj opustila svojho synáčka? Áno, či nie...Prúdilo mysľou...
každopádne som to tak nechcel nechať bežal som na koniec dvora, až po veľkú, hrdzavú bránu(ktorá je hrdzavá ešte dodnes a pootvoril som ju. Brána ťažko zakvílila škripľavým zvukom a umožnila uplakaným očiam pozrieť sa na situáciu vôkol...Nebolo tam nikoho...ako vymretý priestor...Alebo ho snáď nikto nemá rád? ...hýrilo mysľou...
Videl som známu cestičku smerom na dol popri hlavnej ceste, po ktorej sme čato chodili s mamou a sestrou na vychádzky. Taktiež táto známa cesta viedla do veľkej budovy, z ktorej nám mama vždy doniesla cukrík, keksík, lýzanku, džusík, či jogurtík...
Tu sa pri pohľade na vymretú ulicu chlapčaťu prestalo chcieť pokračovať v hladaní. Jeho hrdinstvo bolo zrazu úplne utlačené stracho z neznáma. Predsa len sa mu vynárali z pamäte varovania mamičky: "nono ísť sám na ulicu Paľko, nono.."
A tak som sa, za šumu mierneho vetra a ranného štebotu vtákov, vybral späť do dvora, ticho som si čupol do trávy a nariekal, ako keď niekomu niekto zomrie. Bol to strašný pocit beznádeje. Mama bola pre mňa všetkým...a teraz je fuč...Ako to mohla spraviť...? Mne, okolo ktorého sa deň, čo deň motala, koho obsluhovala a bozkávala na líce? Je to možné?
Plakal som tak hodnú chvíľu, keď tu zrazu začul som známy hlas. Bolo to ako otočenie bicykla o 181 stupňov, ako dostať sa zo záhrobia...no neopísateľné...úžasný obrat situácie...
Totálna beznádej v okamihu najkrajším momentom doterajšieho života...Bola to ona-moja mamička...
Viacej si s tejto príhody nepamätám, neviem či som dostal na holú za tú záclonu. Viem, že dlhé roky po tomto incidente bola celá roztrhaná, a až potom ju otec konečne opravil (aby ju mohol trhať mladší brat . Domnievam sa, že otec bol vtedy v práci a starká zrejme zamkla preto, že šla na pole okopávať, zakiaľ nie je páľava horúceho dňa taká veľká, ako to koniec koncov mávala vo zvyku až do jej smrti.
V tomto veku som si, ako iste každý môj rovesník, užíval a myslel, že svet je takmer dokonalá báseň. No postupom času som začal s údivom zisťovať, že ani nie je...
Netrvalo to dlho a moja sestra začala chodiť, rozprávať a vyhovárať sa. Obaja sme mali pomerne veľké problémy s pomočovaním sa. Niekedy aj s tým tuhším materiálom v gatiach. Mne osobne, ako si tak spomínam, sa pri hraní sa, jednoducho na záchod nechcelo ísť. Radšej som sa riadne posral, alebo pošťal, než aby som strácal čas, tak drahocenný, na záchode. Na túto príhodu si spomína lepšie sestra, koniec koncov bola jej hlavnou aktérkou...
Ako to bývalo teda zvykom, mali sme vyššie uvedené problémy. Mama to nepovažovala až za tak veľký problém, veď sme nesrali po dvore ani po dome. Bola to norma. Pohnojil som sa, ona ma vzala, prebalila, plienku, či slípky (neviem, čo som nosil) zahodila/oprala a bolo.
Sestra sa raz hrala. Vo vnútri. A ako sa tak hrá, kaša zo sobotnajšieho obeda začala robiť svoje. Rozumný človek by dávno vstal a šiel vyriešiť problém tak elementárny striktne na záchod...No ňou to ani nehlo...V opantaní zmyslov sa hrala ďalej a hovienko začalo doslovne vysieť vo vzduchu. Samozrejme, skončilo to opäť fiaskom hygieny, čo sa dalo čakať. Za normálnych okolností by sa to dalo vyriešiť normálnym, bežným spôsobom-cez mamu. No sestra si zmyslela inak. Po dlhšom čase, než na ktorý bola zvyknutá, ju začala nádielka v plienke pekne mrzieť. Nuž ni larva sa zvliekla z nohavíc, a nakoniec sa dostala aj z plienky.
To by bolo fajn. Ale čo spraviť s tak smradľavou plienkou? A ešte k tomu vo vnútri? No čo asi. Mamička by nebola nadšená. Nuž skrsol jej v hlave nápad nanajvýš detinský, no ako na kočku, aj ona mala na to ten svoj vek.
Kde by ste sa zbavili niečoho, čo veľmi smrdí, a chcete to pred ostatnými skryť? neviem ako vy, no sestra sa jednoznačne rozhodla pre úzky priestor za skriňou. Zdal sa jej možno sympatický, možno len prvé miesto po ruke. Nuž tu skryla poklad svojho dňa. Zdalo sa, všetko je O.K.
Až dokedy milé hovienko za skriňou na seba nezačalo upozorňovať...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sona
25. 5.mája 2009 14:50
aspon vidim ze nielen ja som bola sibnuta
Napíš svoj komentár