Dobre, možno by ste ma lepšie pochopili keby ste si prečítali môj predošlý článok kde som to miesto detailne opísala, ale ak sa vám nechce, postačí vám celkom jednoduchý opis.
Dom na dedine s veľkou záhradou, malé vinohrady do toho, všade taký typický dedinský ruch (sliepky, psy, mačky).. čerstvý vzduch a tak trocha iný svet narozdiel od toho terajšieho.
Keď som mala 8, tento môj osobný raj bol predaný, a od vtedy som tam nebola.
Ale tento rok som tam po 8 rokoch zavítala - šli sme na hroby. Ani si neviete predstaviť aká som bola nervózna, presne som si pamätala rôzne úseky cesty.. "Hej, práve ideme cez križovatku smrti!" alebo "Tam spomaľ tam je prudká zákruta"..
Tlak mávam normálne tak 90 na 60, a nechcem vedieť to akej závratnej výšky mi vyletel práve v tej chvíli keď sme zabáčali na našu ulicu. U mňa by sa za závratnú výšku pokladalo aj 130.
Hneď som cítila zmenu, nikde nikoho nebolo. Samozrejme nemohli sme si vybrať lepšie obdobie na príchod, než jeseň. Taká silná nostalgia ma ešte nikdy v živote nezachvátila.
Keď sme prichádzali k nášmu bývalému domu a záhrade, ako keby vo mne niečo umrelo. Prvú som videla záhradu. Vždy bola plná všetkej možnej zeleniny a ovocia od A do Z. Teraz je zarastená burinou a cez jej stred až na dvor k domu sú vyjazdené koľaje od auta. Moja prvá myšlienka? 'Ježííš to sú debili!'
Ako druhé som si všimla že tam kde kedysi boli vinohrady.. teraz tam stojí nejaká škaredá novopostavená nechutná nedokončená búda (akože dom). Na dvore kde boli kedysi (naozaj veľmi) vysoké smreky teraz tam je namiesto nich..detské ihrisko. Fakt som mala čo robiť aby som nevyslovila ani 1 z tých nadávok čo mi vírili v hlave nahlas. Dom zostal nedotknutý. Aspoň niečo..
Cesta na cintorín sa mi vždy zdala nekonečná ale teraz to bola len chvíľka. Kedysi sme tam chodievali na bicykloch, teraz by to už asi nebolo možné lebo všade z betónu prerastá.
No najviac ma zobralo toto.
Keď sme šli znova okolo domu, chcela som si ho aspoň odfotiť, ako akúsi spomienku. Keď sme autom zastavili a ja som sa vyklonila,nech je to pekný záber, z domu hneď vybehol nejaký nasratý chlapík. Čiže nemám fotku, ale zato tak strašný pocit v duši že sa to ani opísať nedá.
Mozog sa mi pozastavuje nad tým čo z môjho osobného raja spravili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
9. 12.decembra 2014 16:28
na niektore miesta sa veru je najlepsie nevracat... najma na tie, ktore sme v detstve mali tak radi snad po vzore miltona coskoro najdes svoj novy raj
Napíš svoj komentár