pohľad na svet po desaťročiach nechapala.
Len sedela a utapala sa v slzach,
nevedela najsť zmysel či koniec svojho trapenia,
len ticho sedela a plakala...
Bolo to všetko až moc silne,
vedela to, aj keď nezvladala,
no len ticho plakala.
Hľadala svetlo, našla len tmu.
Nevedela sa zbaviť toho strašneho pocitu...
Ostra dyka tesala do srdca ďalŠiu jazvu,
s ktorou musi večne ziť.
Do konca vekov bude sa zodpovedna citiť...
Ten strašny pocit, ta bolesť
Ten hnev v očiach, to zranene srdce
Ta bezmocnosť v rukach, ten strašny des...
Každa slza na jej lici sa jej teraz vbila do duše,
ako jemne vlakno priadky moruše.
Vizera jemne no je strašne silne,
už vedela, že čo vie teraz je neomylne.
Hodvabnou šatkou srdce zakryte
nedovoli preukazať naznak citu,
ale srdce krvaca a šatka nestači chytiť každu kvapku.
Kvapku krvi tak cennej, do dalšej cesty životom tak potrebnej.
No aj tej by sa zriekla bez vahania,
aby vyčarila aspoň usmev z obdarovania.
Pravy usmev pochadzajuci zo srdcervuceho citu
a nie len z nejakeho vymysleneho pocitu.
Chvejuce sa dlane už nevedia stať odhodlane
a ona pada rychlosťou komety...
Bolesť jej brani rozpravať, už nevladze dychať,
Dopadla na dno svojich sil...
Ale je tu len ona a ona musi isť ďalej,
lebo je tu niekto pre koho aj ona je naďej.
Pozviecha sa, obrni srdce a so svojou bolesťou ide svetom,
s nadejou a strachom znova len za svojim svetlom...
vegeta
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár