NEKONFLIKTNOSŤ nemusí byť vždy prospešná.. hlavne ak tá moja prechádza do NAIVITY
Neznášam konflikty.
Z duše sa mi priečia.
Čo je to za pliagu ženského pokolenia, že chcem byť s každým zadobre?
Odvodzujeme si rozvetvené ságy z každého krivého pohľadu, vytrvalo mlčíme, dusíme chuťovky vo vlastnej šťave, a keď sa veci vyhrotia, nevieme zo seba vytlačiť dvanásť zmysluplných slov?
Neviem kričať. Neviem byť ani vyurážaná, lebo mi to pripadá smiešne. A neviem ani zlostne nadávať, vypovedať, čo mi ublížilo a čo som si predstavovala inak.
Viem sa iba zožierať.To mi ide.
Shakespeare, verte, že neberiem toto vzácne meno nadarmo, by bol z mojich vnútorných dialógov uveličený! To je dráma! To je spád! To sú zápletky! Som schopná vytvoriť si scenáre, keby ich niekto vytlačil, hotovo, SND je šuviks. V tých scenároch vystupujem, samozrejme, bojovne. Akože decentne, so všetkou eleganciou, ale rozhodne.
Hop, prestrih na moju zachmúrenú tvár. Šup niečo, čo by povedal ON, ja by som mu ľadovým hlasom odpovedala a ON by zostal šokovaný, lebo by pochopil, čo všetko viem a čo mi spôsobil. Prestrih na záblesk v JEHO očiach. A potom toto a potom tamto. Donekonečna. Fiktívne konflikty a ich prežívanie v hlave však okrem utrápenia samotného neprinášajú v reálnom živote veľký účinok. V skutočnosti nereagujem o nič brisknejšie ani chladnokrvnejšie, ja totiž nereagujem vôbec. Mozog sa mi zatiahne takou oponou a dokážem myslieť len na to, aby bolo zase všetko ako predtým.
Ale... NEPÁČI SA MI TO!
Za dobrotu na žobrotu. Vždy si to poviem, no neriadim sa tým. Neviem sa poučiť z vlastných chýb. Nech robím čokoľvek, nejde to. Vždy som si pomyslela: "Budem vychádzať s každým zadobre, keď každému vyhoviem, všetko bude jednoduchšie". No takto to nefunguje, zdá sa. Aj keď by mohlo. No niektorí si to nechcú uvedomiť. A možno si to nechcem či neviem uvedomiť ja. Ako každý, tak aj tento mechanizmus má, zdá sa, svoje trhliny. A v tom spočíva tá moja naivita.
Už nie jedenkrát som si povedala, že "končí tá stará dobrá Veronika", ktorá je tu pre každého 24/7 a ktorá z toho nič nemá. Akurát tak dobrý pocit, ktorý je pravda na nezaplatenie. Ten pocit keď viete, že ste pre niekoho prospešný. No niektorí si to nezaslúžia a uvedomujem si to.
Ale riadila som sa tým? Vždy mi to vydržalo tak maximálne pár hodín (aj to vtedy, keď som spala). Som skrátka nepoučiteľná a neviem to asi som už tak vychovaná a nedovolí mi to moje Ja.
Je zvláštne, že som úplný realista (vôbec nie optimista) no aj napriek tomu verím, že všetko bude dobré. Aj keď nebude. Ani sama to neviem vysvetliť, no viem, že to nie je normálne.
A čo sa s tým dá robiť? Netuším. Nič.
Buď sa moja myseľ a postoje, presvedčenia preprogramujú, čo už je asi dosť nereálne. Alebo.. neviem. Nechcem však mať výčitky z toho, že som niekomu nepomohla, ale potom ani pocity nespravodlivosti, že sa ku mne tak nezachovali ostatní.
nuž nekonfliktnosť a naivita sú podľa mňa dve odlišné veci, ktoré so sebou veľmi ani nesúvisia... z tohto všetkého usudzujem, že si skrátka dobre vychovaný človek, ktorý vie ako sa má správať, a ver tomu, že je to len výhoda... to, že sa stretneš s niekým, kto taký nie je, tak to je iba čisto jeho problém... ale je mi jasné, že ťa to trápi, ale vždy si treba položiť otázku, že či by si bola šťastnejšia keby si sa správala tak ako tá druhá osoba oproti tebe
@riddler konflikty sú tak zbytočné veci, bez nich by bolo úplne fajn
@loveistheanswer ďakujem za to meno a.. neviem práveže. Možno by som aj bola šťastnejšia, ktovie. Keď to tí druhí nevnímajú, tak by som to na ich mieste asi nevnímala ani ja a bolo by mi dobre a tak.. ale nemám moc rada polemizovanie, takže to nechávam radšej tak ako je
@silvinka11 asi tak.. použijem moju obľúbenú vetu, že keby som bola zákerná suka, všetko by bolo lepšie, ale mam to blbé srdce..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.