Nastáva čas Dušičiek, Sviatok všetkých svätých. Doby, ktorá na Slovensku znamená hromadné umývanie a následné zdobenie hrobov, nákup smútočných vencov a sviečok horiacich bez prestania aj štrnásť dní a ktorá vyvrcholí víkendovou hrobovou autoturistikou, keď sa mnoho z nás na cintorín za svojimi blízkymi dostane v danom roku po prvýkrát a tiež naposledy. Doby, ktorá pre väčšinu z nás znamená len zadosťučinenie upadajúcej tradície.
Prečo? Bojíme sa snáď smútku všeobecne? Alebo sa bojíme smútok s niekým „len“ zdieľať? Či už tak, alebo onak, pravdou je, že sa Slováci chovajú k smútku druhých veľmi rezervovane.
Smútok verejný
7. september 2011. Všetci si pamätáme na tú tragickú a smutnú udalosť, keď zahynul Pavol Demitra. Toho oného roku to bolo ináč. Zrazu sme sa nebáli byť smutní a smútok zdieľať s blízkymi aj neznámymi. Vďaka tomu boli ľudia na seba v uliciach ohľaduplnejší, za slzy sa nehanbili ani na verejnosti a z Demitrovej smrti a pohrebu a stala najviac zdieľaná smútočná udalosť. Kde sa to v nás ale vzalo? Veď tak intenzívny kolektívny prežitok smútku Slováci vo svojom emočnom registri zvyčajne nemajú. Samozrejme, Paľovi bez diskusie vďačíme za všetko, čo v hokeji pre našu krajinu spravil a dokázal, najviac zo všetkých. Ale pri všetkej úcte, smútiť po jeho skone bolo pre mnohých z nás smútkom veľmi ľahko dosiahnuteľným, jednoduchým a spoločensky žiadúcim. Nič proti, ale keď zomrie celebrita (z nedávnej doby ešte spomeniem na davové prejavy smútku a smútiacej spolupatričnosti celého sveta pri odchodoch Michaela Jacksona, Amy Winehouse, Whitney Houston alebo Stevea Jobsa), je ten smútok a jeho zdieľanie pre nás všetkých omnoho jednoduchší. Je totiž smútkom verejným a, i keď môže zasiahnuť sebaintenzívnejšie, ako prišiel, tak zase odíde. A príliš úsilia nás jeho prežitie a spoluprežitie nestojí. Do úplne inej situácie sa ale dostávame so smútkom našich blízkych.
Smútok bližší, ale ťažší
Svojimi vlastnými smútkami osobnej povahy, nech už majú akúkoľvek príčinu, sme si postupom času zvykli nikoho neobťažovať a radšej si ich prežiť v tichu a ústraní sám. Také smútky môžu mať rôzne príčiny - úmrtie blízkych, rozchod či rozvod, neúspech v práci. Po jednej takej smutnej udalosti som sa začala pýtať samej seba, či to je vcelku prirodzené a či to tak naozaj sami chceme, alebo sme sa už podvedome naučili predvídať obvyklú, takmer ľahostajnú reakciu okolia, ktoré už niekoľkokrát odmietlo smútky s nami akokoľvek zdieľať.
Zoberme si príklad, keď nám umrie niekto blízky, napríklad babička (doplň podľa vlastného uváženia), ktorá už mala po osemdesiatke. Jej smrť nesprevádzala žiadna dramatická okolnosť, bola dlhodobo chorá a posledné roky už nemohla chodiť. A tiež sa trochu sama rozhodla, že tu už s nami nepotrebuje a ani nechce byť, takže jej skon nikoho z rodiny tak úplne neprekvapil. Napriek tomu a prirodzene, jej odchod nás zasiahol a boli sme smutní. Ako obvykle - v našom vnútri a sami so sebou. Babička nebola verejne známou osobnosťou, a tak sa správa o nej bleskovo nerozletela po sociálnych sieťach celého sveta.
Druhý deň skoro ráno nám zavolá dlhoročný kamarát, či by sme s ním nechceli ísť večer von, že sa potrebuje podeliť o svoje zmätky v citoch k jednému človeku, ktorého obaja dobre poznáme. Kývneme, ale zároveň ho upozorníme, že z istých dôvodov nie sme v úplne optimálnej duševnej kondícií.Keď mu vzápätí povieme kvôli čomu, obligátne nám odpovie, že mu je to ľúto a radšej sa rýchlo rozlúči. Do minúty nám potom príde správa, že nás večer nebude obťažovať a nech sa držíme. Najprv sa nám uľaví, ale večer sa náš smútok rozkýva ešte o schod nižšie. Kamarát ten večer išiel do kina a veselými fotkami z kina aj z baru po kine obšťastnil Facebook.
Vtedy si pomyslíme, že sme možno úzkocitný a sebecký, ale zrazu sme intenzívne zatúžili po kamarátovej prítomnosti, slove útechy, zábave, „normálnom“ rozprávaní. Svoj zármutok sme potrebovali spoluprežiť a zdieľať. Keď sme potom v následujúcich dňoch prosili kamaráta o jeho prítomnosť na obede alebo večeri, zrazu nemal vôbec čas. Ozval sa nám približne za týždeň, že môže prakticky kedykoľvek. Bol to deň po babičkinom pohrebe.
Áno, opísaný druh smútku, smútok zo straty blízkeho, ktorý pritom býva pre zasiahnuté osoby tým najviac bolestným a najdlhšie trvajúcim, obvykle riešime neutrálnymi formuláciami typu: „Tak sa drž,“ „To sa skoro napraví,“ „Netráp sa“ a podobne. Pre toho druhého je to najjednoduchšie a asi najlogickejšie, pretože si nechce znechutiť deň niečím, čo sa ho vôbec netýka. Veď predsa sám má toho na hlave dosť. Málokto z nás totiž dokáže byť prezieravý a dopredu si spočítať, že keď v emotívne vyhrotenej situácii bude schopný tomu druhému podať pomocnú ruku a stráviť s ním chvíle, ktoré pre neho síce nebudú asi úplne odpočinkové a povznášajúce a možno mu aj čiastočne prekazí chvíle naplánovaného, a hlavne veselého pohodlia, ale v konečnom efekte môžu prispieť aj jemu samotnému. Za prvé nikomu neublíži prejsť si emotívnou katarziou so svojimi blízkymi, za druhé sa tak môže obmedziť riziko toho, že v budúcnosti budete s dotyčnou alebo dotyčným musieť riešiť smútok ďaleko ťažšieho kalibra.
Zákaz detskému smútku
Pred smútkom druhých teda radšej v prvej chvíli uhýbame a inštinktívne zatvárame oči. Nie sme ale tak už naučení? Nezatvára nám ich pred ním už náhodou výchova, respektíve naši rodičia, ktorí pre nás chcú väčšinou to najlepšie, predovšetkým potom idylické detstvo? „Neplač!“ „Okamžite prestaň smrkať, nič tak hrozného sa nestalo.“ „Keď sa okamžite neukľudníš, potom uvidíš!“
Prirodzene ochraniteľská reakcia pred smútkom má vo výchove určite svoje miesto. Rovnako ako to, keď deťom nedovoľujeme pozerať sa na filmy,kde umierajú iné deti alebo zvieratá. Ale len na chvíľu. Myslím si, že keď sa pred nimi svet smutných pocitov bude úmyselne zatvárať príliš dlho, budú do neho neskôr vstupovať len s veľkými obťiažami, čo pre nich okrem iného bude znamenať nielen sťažený prístup do skutočného sveta vlastných smutných emócií,ale aj schopnosť vcítiť sa do prežitkov svojho okolia.
Sprevádzajúcim javom smútku býva plač, pre ktorý sú charakteristické slzy. Vedeli ste ale, že slzy obsahujú nemalé množstvo endorfínov, hormónov šťastia? Slzy očisťujú, slzy upokojujú, slzy vedia za smútkom urobiť dôraznú bodku.
Ja som sama osebe neskutočná citlivka. Mňa rozplačú negatívne, ale aj pozitívne veci. Zaslzené oči mám keď pozerám nejaký film, dokonca aj animovaný, keď ma niekto niečím prekvapí aj keď prekvapenia neznášam, keď niekto povie niečo maličké a ono to presne zapasuje do toho prázdneho miesta, ale aj keď sa niekomu niečo stane, keď sa doma udeje niečo zlé, keď sa zamyslím nad nespravodlivosťou vo svete, keď duševne nevládzem a ďalších XY vecí... zdalo by sa, že smútim a plačem stále. No nie je to tak, mám to pekne rozdelené.
Čo s ním?
Nebojme sa, prosím, smútku. Nebojme sa ho ukázať svojim najbližším. Ani že ho práve prežívame, ani že iný smútok práve prebieha niekde inde. Nebojme sa smútok s niekým zdieľať, aj keď my sami sa práve chceme radovať.Urobíme dobrú vec, vďaka ktorej sa smútky môžu omnoho rýchlejšie premeniť v radosť.
Taký názor je pre vás možno naivný. Ale len na prvý pohľad. Niekedy sú emócie nás všetkých omnoho menej komplikované, než sa zdá, a preto sa nebojme do nich preniknúť. Je dokázané, že po každom daždi zase vyjde slnko. Lenže keby to bolo tak úplne ľahké, mohli by sme zdieľať s druhými ich súkromné smútky s rovnakou ľahkosťou ako tie smútky verejné. Dokonca aj vnútri rodiny a medzi priateľmi by sme sa k sebe chovali rovnako ohľaduplne ako vtedy k cudzím ľuďom na ulici po Demitrovej smrti. Veľkolepo utopická myšlienka.
Smútok osobný a jeho schopnosť a vôbec chuť ho zdieľať s ostatnými je teda len a len na každom z nás. Jemu odpovedajúca empatia, aspoň tá minimálna, sa ale dá, pokiaľ nám nebola daná do vienka, sústavným tréningom naučiť. Medziľudské vzťahy potom budú pevnejšie a kamarátstva krásnejšie. Za to dám krk.
„Kto opustí smutného priateľa, nie je hoden, aby sa niekedy delil s jeho radosťou,“ Catullus, rímsky básnik
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár