„Ty si v tom kimone taká krásna. Nemôžeš ma teraz vyhodiť! Tak dlho som ťa hľadala, teraz neodídem!“ Nekompromisne utrúsila Nataly.
„Nezmenila si sa, Nat. Ale ver mi, nevieš ako to tu chodí. Nemáš tu čo hľadať! Môže ťa tu nájsť jakuza a.. do čajovne taktiež nemôžeš. Nerob mi zbytočné problémy, Nat, prosím!“
„Ale keď..“, Nataly ani nestihla dopovedať, Ayumi ju hneď prerušila.
„Bývaš tam kde aj predtým? Hneď ako budem môcť, navštívim ťa, sľubujem,l en už choď!“ V tom okamihu sa Ayumi zvrtla na getách, drevákoch, ktoré sa nosia s kimonom, a zmizla za drevenými dverami.
Ayumi bola typická mladá a malá Japonka, ktorú spoznala Nataly v čase, keď bola v Japonsku, v Tokiu vďaka svojmu štúdiu prekladateľstva japonského jazyka. Bola to gejša maiko, teda gejša učnica. Napriek svojmu mladému veku bola v tom čo robila profesionálna a Nataly ju za to skutočne obdivovala. Tentokrát však tu bola pre niečo celkom iné.
ΰ
Cudzincom sa v Tokiu ťažko hľadá pekný podnájom. Ba čo viac, cudzinci si väčšinou nemôžu sami prenajať byt, preto žijú spolu v zvláštnych domoch.
Životnosť priemernej japonskej budovy je veľmi krátka. Cudzinci sú často ohromení, ako rýchlo v Japonsku vyrastú nové domy a celé štvrte. Väčšinou si myslíme, že Japonci majú nejaký špeciálny talent na rýchlu výstavbu. No keď tam prežijeme zimu, pochopíme, že budovy vyrastajú tak rýchlo preto, lebo sú postavené z lacných materiálov a bez akejkoľvek tepelnej izolácie.
Nataly bývala v jednom takom v mestskej časti Šindžuku. Západná strana so širokými ulicami, drahými obchodnými domami, mrakodrapmi a sídlami bohatých firiem predstavovala ostrý kontrast v porovnaní s východnou stranou. Tam boli úzke ulice posiate barmi a erotickými klubmi, kde neraz vyčíňala mafia. Medzi týmito dvoma svetmi viedli šikmo ulice, ktoré sa nedali tak ľahko charakterizovať, preto sa na nich ťažko orientovať.
V Tokiu nestačí povedať adresu, je tam len málo ulíc, ktoré majú vlastné názvy. Číslo by tiež nepomohlo, lebo v Tokiu sa domy číslujú podľa poradia, v akom boli postavené. Nataly však dúfala, že jej japonská kamarátka nezabudla kde bývala kedysi a kde býva aj teraz. „Veď je domáca, musí to tu poznať,“ uisťovala sa.
„Moši-moši,“ ozvala sa Nat po zazvonení telefónu.
„Haló? Nat? To som ja, Ayumi. Prepáč, dnes mi to nevychádza. Dnes večer má do čajovne prísť významný japonský podnikateľ. Mama-san mi prikázala robiť mu spoločnosť,“ odpovedala Ayumi.
„Do čerta aj s Japoncami! Potrebujem s tebou niečo súrne prebrať, Ayu. Nemôžeš sa vyhovoriť, že ti je už po toľkých drinkoch zle?“ Oponovala jej Nat.
„Vieš, že nemôžem. Ako maiko je to moja povinnosť.“
„Dame, dame! Nie, nie!“ Naďalej odporovala Nataly.
„Šó ga nai! Nič sa nedá robiť. Nat, niekedy by som ťa mala naučiť ako sa pokorne správať! No mám nápad, zajtra po teba prídem a konečne si dáme “dóhan“ v Šibuji, čo povieš?“
Aj keď Nataly bola na Američanku v japončine viac než dobrá, nie vždy rozumela všetkým slovným spojeniam. Významy japonských slov sú veľmi viazané na kontext a slová sa musia vždy starostlivo voliť podľa toho, kde sa človek nachádza alebo s kým sa rozpráva. Preto môže byť pre cudzinca táto stránka jazyka a kultúry dosť náročná. Napriek tomu Nataly súhlasila.
ΰ
„Ayu, fakt si až taká vyťažená?“ zvedavo sa opýtala Nataly.
„Byť gejšou nie je jednoduché, Nat. Gejšina príťažlivosť pre mužov spočíva práve v tom, že je stelesnením japonskej kultúry – znamená to, že dokonale pozná tradičnú japonskú hudbu, tanec aj etiketu. Sme v tejto oblasti prísne školené, preto fantázie, ktoré mužom predávame sú autentické.“
„Vlastne áno. Videla som film Memoirs of a Geisha, len som nevedela, že je to skutočne také náročné,“ so zaujatím odpovedala Nataly, pričom nespustila oči z rušnej ulice na Šibuji.
„Je to skutočne náročné. Pre nás, Japonky, je to obrovská pocta byť gejšou, tradične navonok reprezentovať kultúru Japonska. Nie však každá môže mať tú česť.“
„Veľmi ťa obdivujem Ayumi, vieš to?“ Nataly konečne upriamila pozornosť aj na niečo iné.
„Nepreháňaj, Nat. A vlastne.. čo si to chcela so mnou prebrať?“
„No, vieš.. potrebovala by som niekde zohnať prácu. Len na pár dní, aby som mala nejaký príjem, kým sa poriadne neohliadnem za prácou prekladateľky. Mohla by si mi nejako pomôcť?“
„Nat, gejšu jednoznačne robiť nemôžeš. Žiadna cudzinka nemôže byť gejša. Ale čo takto.. hosteska?“
„Hosteska?“ Nataly neveriacky pokrútila hlavou.
„Nemaj strach. Hosteska a gejša majú spoločné všetko a zároveň nič,“ začala v rozprávaní Ayumi.
„Imi ga wakaranai. Nerozumiem, aký to má význam.“ Nataly bola čím ďalej, tým viac zmätenejšia.
„Aj hostesky, aj gejše pracujú v odvetví japonskej zábavnej kultúry, ktorý sa nazýva “plávajúci svet“. Patria do vrchného rangu mizu šobai alebo vodného sveta, ktorý spadá do biznisu prchavých potešení. Obe funkcie sa považujú za súčasť sexbiznisu, ale ani hostesky, ani gejše nemajú v náplni práce sex. Kým gejša je kultúrna relikvia, hosteska je moderná, exotická. Gejša je prísne školená v oblasti tradičnej japonskej hudby, tanca a etikety. Takže jej fantázie sú autentické. Na rozdiel od gejše zahraničná hosteska ponúka fantázie úniku od prísnych pravidiel japonskej spoločnosti. Narozdiel od nás, najlepšie platené hostesky sú typické cudzinky, ktoré priťahujú mužov práve exoticky belostnou pokožkou a blond vlasmi, i keď niekedy peroxidovými.“
„Škoda len, že nie som blondína, však, Ayu?“ ironicky podotkla Nataly.
„Ale si cudzinka, Američanka. Američanky sú v Japonsku v mizu šobai veľmi chcené.“
„Čiže budem v podstate robiť to čo ty len menej tradične?“ nakoniec sa opýtala Nat.
„Práca hostesky v nočnom bare spočíva v podstate v tom, že dolievajú svojim klientom drahú whisky, zapaľujú im cigarety, zabávajú ich tancom, karaoke a pri rozhovore s nimi flirtujú a stále sa usmievajú po celý čas. Flirtujú so zákazníkmi, zvádzajú ich, niekedy s nimi akože nadviažu vzťah. Ale v poslednej chvíli, predtým, ako sa ich pokúsia pobozkať, stiahnu sa. Je to akási hra, do ktorej mnohí muži investujú nehorázne peniaze. Je to priam rituál na potvrdenie mužskej dominantnosti, pri ktorom žena s úsmevom vyhovie každej potrebe muža. Takéto symbolické rituály hrajú na Východe oveľa významnejšiu úlohu ako na Západe.“
Týmto bola táto téma ukončená.
„Ďakujem ti, Ayumi. Tak ja to predsa len skúsim. Si skutočná kamarátka.“ Nataly mala z toho všetkého dobrý pocit.
(Pokračovanie nabudúce...)
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár