Bol podvečer. Zapadajúce slnko jej prehrievalo celé telo. Pozerala na vlniacu sa vodu pred sebou. Mala chuť do nej skočiť. Odplávať preč. Čo najďalej a nikdy sa nevrátiť, začať všetko od znova.
Plakala. Vedela že to neurobí. Ešte nie je čas. Bolo zle, ale bude aj horšie, to si uvedomovala. Zažila veľa bolesti, no má ešte iba šestnásť . Možno raz keď bude mat štyridsať za sebou skazené manželstvo, dve deti ktoré ledva uživí, pracú ktorú nikdy nechcela, potom skočí. Teraz je priskoro.
Vytiahla cigaretu. Toľko krát chcela prestať. Posledná. Túto si zaslúži. Zapálila si. Potiahla. V hlave jej začalo hučať. Je strašne unavená, posledné tri noci vôbec nespala. Myslela na to ako sa všetko pokazilo a ešte stále kazí. Viac a viac. Môže za to ona? Čo spravila? Môže niečo zmeniť? Veď má ešte iba šestnásť ako by mohla? Žije si stále vo vlastnom svete v ktorom je každý problém jeho koncom.
Z cigarety ubudla polovica. Začala sa jej točiť hlava. Všetky problémy sa strácali spolu s dymom ktorý vychádzal z jej úst. Bolo jej lepšie. S úsmevom na tvári sa pozerala na ryby vo vode. Slnko už zapadlo, jej začalo byť zima. Keby tu tak bol niekto kto by ju objal a zahrial. Cítila by sa v bezpečí, vedela by, že sa môže o niekoho oprieť, že je tu nikto kto si ju váži a páči sa mu taká aká je. Cítila by sa sebavedomá, hrdá ale hlavne šťastná. No nik taký pri nej nie je. Všetci ju opustili. Ale má ešte iba šestnásť, niekto raz príde. Možno len na chvíľu, ale bude s ňou.
Cigareta dohorievala. Pozerala na vodu ktorá ju lákala. Vlny ktoré by odniesli všetky jej problémy. Všetko zlé čo jej zem a ľudia napáchali. Toľko sklamania, nesplnených sľubov, klamstiev. Vsala. Hodila ohorok do vody. Sledovala ako sa potápa, ako vlhne. Veď má ešte iba šestnásť tak prečo musí takto trpieť? Deň čo deň. Nájde riešenie? Kedy? Keď bude mať štyridsať, za sebou skazené manželstvo, dve deti ktoré ledva uživí, prácu, ktorú nikdy nechcela? Načo čakať? Už má šestnásť! Stačilo.
Cíti ako padá do vody, ako sa potápa, ako vlhne. Sleduje ryby okolo seba. Je jej zima no nie je pri nej nikto aby jej podal pomocnú ruku. Všetci ju opustili. Opusti aj ona ich.
Mala ešte iba šestnásť...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
trialista_misko  25. 6. 2009 00:42
deprimujuce a pritom obraz dnešnej spoločnosti
Napíš svoj komentár