Toto bola asi prvá myšlienka jedného z vojakov, ktorý prežil prvé nemecké bombardovanie. Jeho meno bolo Henry. Sedel v zákope, obklopený pofačovanými vojakmi ktorým cez obväzy už presakovala krv z rán, a rozmýšľal. Rozmýšľal na dňami pred týmto peklom na Zemi. Rozmýšľal nad svojou priateľkou Jaquelin. Čo asi robí? Smúti za ním? Myslí si, že je mŕtvy a našla si iného? To už nezistí. Ďalej rozmýšľal, ako sa dostal na toto miesto. Verdun. Malé francúzske mestečko, ktoré sa stalo dejiskom najkrvavejšej bitky 1. svetovej vojny. Z úvah ho náhle vytrhol zvuk, akoby pískal čajník. Tento zvuk už predsa počul. A dokonca len pred pár hodinami. Zrazu ohlušujúci tresk. Nemýlil sa. Nemecké delostrelectvo opäť začalo s paľbou. Pekelné výbuchy roznášali smrť všade. Kedy už toto peklo skončí?? Zaznel výkrik v jeho hlave. Nezmohol sa na nič. Iba tam stál s rozpaženými rukami a dúfal že jeden delostrelecký náboj rýchlo ukončí jeho trápenie. Spolubojovník ho zrazu stiahol na zem a kričal mu nech zostane nízko. Vytlačil zo seba len slabé, sotva počuteľné „ďakujem“ a čakal.
Kanonáda skončila o hodinu. Henry sa postavil a len pozeral na tú spúšť. Bojisko posiate zmasakrovanými telami vojakov, synov, otcov, manželov, priateľov...
Ľudská krutosť na tomto mieste zrejme nemá nijakých hraníc. Pomyslel si. Prechádzal sa po tejto krvou zmáčanej pustatine. Prešiel okolo tela doráňaného na nepoznanie. Ešte žil ale dlho už nebude, preblesklo mu hlavou. Vtom sa ozval chrapľavým hlasom umierajúceho. Slabučké „poď bližšie“ ho donútilo priblížiť sa k tvári mŕtveho, aby vypočul jeho posledné slová. V ruke držal krvou zafŕkanú fotografiu. Na nej videl ženu, dieťa a muža v tuhom láskyplnom objatí. „Toto som ja so ženou a mojím milovaným dieťatkom“ hovorí umierajúci vojak so slzami v očiach. „Už ich nikdy neuvidím, zomriem na tomto Bohom zabudnutom mieste ako zviera. Prosím ťa, pomsti moju smrť, nedovoľ aby bola zbytočná. A keď toto červené peklo skončí a nebo bude plakať, nájdi moju ženu a povedz jej že v poslednej chvíli som myslel na ňu a na nášho jediného syna“. Po týchto slovách sa muž ticho rozplakal. Henry pri ňom zostal až do konca, kým poslednýkrát nevydýchol. Rozhorel sa v ňom plameň. Plameň pomsty.
Na ďalší deň bola naplánovaná mohutná odveta. Zahŕňala rozsiahle bombardovanie nepriateľských pozícii a následný útok pechotou. Henry sa už nevedel dočkať kedy uvidí krv svojich nepriateľov kvapkať s čepele svojho bajonetu.
Henry stál pri stene zákopu a čakal na písknutie veliteľa. Náhle sa ozvalo hvízdanie píšťalky. V rade za rebríkom na „územie nikoho“ bol hneď druhý. Chlapca pred ním okamžite zabila guľka z nemeckého guľometu. Henryho ostriekala jeho krv. Nevšímal si to. S ľadovým pokojom vyšiel na územie medzi nimi a Nemcami a pohľadal nejakú dieru od granátu, aby sa do nej mohol skryť. Našiel jednu asi 5 metrov od neho. Rozbehol sa k nej, skokom prekonal posledných pár metrov a držal sa čo najnižšie pri zemi. Videl, že týmto spôsobom sa zo zákopov dostalo ohromné množstvo mladých vojakov. Vstal a rozbehol sa ďalej smerom k nepriateľovi aby uvoľnil miesto pre ďalších vojakov prichádzajúcich zo zákopov. Jeho príklad nasledovali aj ostatní. K nepriateľom to bolo už len asi 50 metrov. 40. 30. 20. Posledných desať metrov už bežal šprintom na čele útočiacej skupiny. Vystrelil na nepriateľskú prilbu.
Ozvalo sa cinknutie kovu a vystrekla krv. Vojak umrel skôr, ako by stihol pocítiť bolesť. Henry sa s divým výkrikom vrhol do nepriateľských radov s bajonetom, bodal do tiel nepriateľov. Okolo seba pocítil pach krvi. Prebudilo sa v ňom zviera bažiace po krvi.
Túto bitku vyhrali. Napriek ťažkým stratám na ich strane vyhrali. Ale Henry sa necítil ako víťaz. Dnes ráno sa z neho stal obyčajný vrah, ktorý vraždí ľudské sny. Len tak sedel v zákope a plakal.
Plakal, pretože dnešné ráno to nebol on, kto bežal k nepriateľom a taktiež to nebol on, kto vnáral čepeľ do ich tiel. Nedokázal čeliť pravde, že to bola len iná časť jeho ja.
Preplakal celú noc. Nakoniec zaspal nepokojným snom. Snívalo sa mu o tvárach vojakov, ktorých zabil.
Ďalšie ráno ďalší útok identický s tým prvým. Henry zase zabíjal. Keď boli všetci nepriatelia povraždení a Francúzi sa tešili z víťazstva. Henry bol zase jediný, kto sa neradoval. Len sa prechádzal po bojisku a počúval zvuky okolo seba. Za ním sa niečo pohlo. Henry počul zvuk výstrelu a v tom pocítil strašnú ale očisťujúcu bolesť. Padol na kolená. Plakal. Plakal nad životmi, ktoré zahubil. Začalo pršať. Ten umierajúci vojak z prvého dňa mal pravdu. Nakoniec to predsa len skončilo, keď nebo zaplakalo...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 5.mája 2011 21:39
celkom slusne pises, chlape!
Napíš svoj komentár