Potom ostane len veľmi veľa skalmaných, zronených tvárí, ktorým sa pomôcť nedá. Predstavte si, že sa deň čo deň snažíte prekonať očakávania a nikdy to nepríde. Nikdy nebudete cítiť ten pocit, keď viete, že vás ľudia považujú za vyhovujúceho, dostačujúceho. A vy budete žiť s pocitom, že niekam patríte, že ste potrební. Raz za čas to vyjde, samozrejme, ale potom si uvedomíte, že to je “len“ využívanie. Využívanie- ďalší nezmysel, čo ľudstvo využilo. Vaša dobrosrdečnosť bude pošpinená a po využití nepotrebná, zahodená, pošliapaná. A tak isto aj vaša hrdosť a sebavedomie. Pocit pomoci, alebo zadosťučinenia, ak chcete sa vytratí a budete istý čas cítiť prázdno.
Takto žije čoraz viac ľudí, lebo čoraz menej ľudí vie oceniť snahu, nápomocnosť, bezohľadu na to, aký je človek, ktorý sa snaží. Mnoho ľudí nechce dovoliť iným byť “dosť dobrý“ v obavách, že oni stratia svoju popularitu a budú zabudnutí. A preto sa snažia silou-mocou ničiť ľudí dobrých, nápomocných, len aby im neprevzali “žezlo obľúbenosti“. Lebo byť dosť dobrý, zanená byť obľúbený. Ale je to správne? Prečo nemôže byť podstatný úplne, ale úplne každý. Veď každý chce cítiť alebo počuť od iných, že je dôležitý, významný, potrebný.
Ale prečo majú ľudia problém s tým, urobiť iných dôležitými? Ja s tým problém nemám. Veď pomáhať iným k lepším pocitom je úžasná vec! Predstavte si, že žijete s vedomím, že vďaka vám je niekto šťastný, naplnený. Nebolo by to úžasné? Veď už len to, by bola pre vás životná výhra. Niečo, čo by vám hovorilo, že takto máte pokračovať, máte pomáhať viacerým ľuďom. Toto je podľa mňa smer, ktoým by sa mali ľudia –bezohľadu na to akí- poberať. Pomôcť každému k lepším pocitom a za to dostať odmenu, ktorá vám bude pripomínať, aký je človek vďaka VÁM!! Mne stačí slovo ďakujem, úsmev a cítim, že som urobila všetko pre to aby som sa nielen ja cítila dobre. Ale iní sú podstane náročnejší. Iní potrebujú, aby o tom čo urobili (či už chtiac alebo nie) vedelo čo najviac ľudí, aby mohli žiť s pocitom, že každý vie čo urobili. Im útecha srdca a úsmev nestačí, potrebujú popularitu za pomoc. Je to od nich bezočivé, hnusné. Nemám rada takých ľudí...
Takže opať si myslím, že je to veľmi subjektívny blog, ale i tak je takmer isté, že takí ľudia existujú...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
No k veci: ja som tiež niekedy tak v kutiku duše čakal že raz budem uplne dobrý, dokonalý, ale to sa fakt neda... a teraz som zistil že ani o to nestojím.
A čo sa týka tej pomoci v tom že niekoho naplníme štastím: Mne viacerí spolužiaci - na základke, na strednej, a dokonca aj teraz na výške (čo je neuveritelne , hovoria že im pomaham a niektorí mi su za to aj trochu vdační Vlastnost taka že niekomu nejakým sposobom pomahame je velmi krasna vlastnost. PRe mna osobne to nie je problem. Ja prave som rad, ked niekto je stastný z toho že som mu pomohol. A ako si napísala aj ty - mal by tu vlastnost mat každý. Ludia by boli na svete tak štastní... fakt by boli dost... a pri tom často na to netreba ani peniaze... stačí par povzbudzujúcich slov, samozrejme zavisií od okolnosti, ale fakt.. niekedy stačia aj slová na to aby si urobila človeka štastným.. Lenže toto nepochopia všetci. Alebo aj pochopia ale neuvedomuju si to. Toto si uvedomia len tí ktorí kašlu na materializmus a konzunu spoločnost v ktorej žijeme..
Inak Veronika, čo mavaš z písania slohov?