Mám meniny,autisticku profesorku a na lyžiarsky neberime žiadne omámne látky!

Ako každý druhý týždeň tak aj dnes sme mali nultú hodinu. A to ešte poviem, že to bola dvojhodinovka z fyziky. Veď dobre. Ja mám fyziku rada. Teda asi som si to len myslela. Tákže ako prvého človeka na rátanie príkladu vyvolala koho iného než mňa. S vedomím, že neviem ani mäkké F som sa postavila a s pocitom začínajúcej sebaľútosti som kráčala k tabuli. A pravdaže. Nevedela som ani mäkké F i keď som s pomocou profky príklad vypočítala. Niežeby som bola hlúpa abo čo, ale treba brať na vedomie, že to bola nultá hodina. Výhovorky, samé výhovorky. Áno, viem. Ale výhovorky sú na to,aby sme sa vyhovárali a ja sa vyhováram, lebo výhovorky sú vždy na niečo dobré.

Takže dajak vypočítam príklad a medzitým, alebo predtým (už sa nepamätám, som stará) som sa ešte priznala, že som vysvedčenie nechala doma. A keby len moje. Aj kamoškine. Nie, ona ho nechcela skryť pred rodičmi ako si to oni myslia, len mi ho dala postrážiť. No, stáva sa. Takže hodiny prebehli celkom normálne. A pred Ďašou hodinou ma prekvapili moje kamošky a zagratulovali mi k meninám. Zlaté. Potom sme mali dejepis s autistickou učiteľkou, ktorej pri nervoch sánka tancuje quick-step (a to dosť často) a ktorá diktuje poznámky akémusi imaginárnemu žiakovi, ktorý sa podľa nej asi tvári tak, že ho jej výklad zaujíma. A ako vždy sme sa na hodine dooobre bavili. Ona celá nervná so sánkou posunutou minimálne desať centi dopredu začala kričať, či si chceme písať poznámky sami. No konečne! Jasné že chceme! Všetci súhlasne kričíme že áno. Ona to ale odignoruje a diktuje ďalej. A že neni autista...

Ďalej bola matika. Hovadiny tažké jak prasa a ona ešte skúšala vzorce či čo. Ale nikto nedostal päťku ako sľúbila. No možno to sľúbila, nepamätám sa. Takže v pohode. Ďalšia hodina bola konverzácia. Profka priniesla nejakú knihu o oslobodení afriky. Samozrejme po anglicky a pýtala sa nás, či vieme kde je Afrika. No ne neviem. To je toto vedľa Slovinska ne?Iste. A vzápätí vraví, že američania by vám to nepovedali. To teda nie. Ale ona je američanka a pravdepodobne to vie. Mimochodom dnes vyzerala ako gipsy barbie. Ale zlatá je. Vážne. Keď rozprávate po slovensky na jej hodinách, priamoúmerne sa vám znižuje koncoročná známka. Takže mať zo známok na jednotku trojku-štvorku je vážne bežná vec. Teda u nej.

A tak ubiehali hodiny. Pozerali sme na estetike film o mimoriadne hluchom Beethowen-ovi a na telesnej s nami rozprávali o bezpečnosti na lyžiarskom. Žiaden alkohol, omámne látky a cigarety. Nie babííí. Nevezmeme to. Len trochu silnejšiu, koncentrovanejšiu vodičku s “dezinfekčným prostriedkom“ , zelený kvietok pre šťastie (ehm...štvorlístok??) a také podlhovasté vecičky do úst. Samozrejme, že to sú vonné tyčinky...čo iné. No nie?

A tak škola skončila. A idem domov s rodičmi. Tedáá najprv chytám infarkt bo oco si zase kúpil elektronickú hračku. Šak čo, veď len dvadsať litrov (vody, samozrejme). A ideme na koláč do Aidy. Napchávame sa, mne príde zle a tak ideme domov. A potom to prišlo. Teda až potom, čo ma zvalcovali psy, po tom, čo som poodpisovala ľuďom na Birdz a po tom, čo som hodila školskú tašku na postel... No a prišlo to. Rodičia s bratom mi zagratulovali a ako darček som dostala Heriho Hrnčiara7 (preklad: Harry Potter 7). Vuobec som to nečakala. Ale vážne... Napdalo bz vám darovať Veronike57 na meniny Heriho? Mňa nie, ale som rada...
No a teraz končím ďalší môj bezvýznamný blog.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu