Po troch telefonátoch sme sa stále nevedeli zhodnúť kde som vlastne ja, kde je on a kde sa stretnú naše cesty. Chodím hore dole popri hlavnej ceste... iného chodca nevidím, cítim sa ako blbec.
Zrazu z auta stojaceho na červenej počujem "Tu!" a ešte niečo za tým ale to je jedno. Hlavne, že sme sa konečne našli. Nastupujem na miesto spolujazdca ako na hotové. Hovorím, že no konečne sme sa našli ale teda že nemám veľa času, tak nech sa rýchlo vymoceme z tej križovatky. Až som ho konečne zbadala. Ako sa na mňa usmieva. Lenže to nebol on.
Ani sekunda to nebola čo som opäť bola na chodníku a ďakovala bohu, v ktorého neverím, že tá červená bola na semafóre tak dlho a ja som stihla z toho auta vystúpiť skôr, než sme sa pohli.
Ponaučenie?
1. Už budem konečne nosiť tie okuliare do diaľky, ktoré by som mala.
2. Budem sa ľuďom pozerať do tváre od prvej sekundy kontaktu.. je jedno akokoľvek sa ponáhľam napr, zapnúť si bezpečnostný pás.
Och a áno po prvotnej triaške som si tiež v duchu hlavu búchala, že som ľahká obeť a aká som neopatrná zvlášť teraz, keď čakám bábo. A či by som nemala predsa len investovať do tehotenských nohavíc.
PS ...chudák pán, musel byť dosť zdeptaný, že aj "ku*va" od neho utečie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 11.novembra 2015 17:26
podla mna to vôbec tak nebral, len si sa skratka pomylila. isto to nekrical na teba
Napíš svoj komentár