Cítim to!
Mysli , Steph , mysli!
Farby som uložila do Úkrytu , šťetce držím v ruke , stojan je zložený.
Nepodarená maľba v koši na záhrade.
Ten mama kontrolovať nebude.
Kľúče v dverách zaštrngali a z predsiene som začula jej jasné a sebavedomé "Ahoj" , ktoré by som však bola počula v každom kúte nášho sídla.
V priebehu niekoľkých sekúnd priam letím hore na poschodie , do mojej izby.
Do Úkrytu rýchlo cpem nádobu s vodou.
Nepozerám na to , koľko vody vytečie a znehodnotí tak moje obrazy , starostlivo poukladané a ukryté pred chladnými očami druhých.
Najdôležitejšie je aby to nevidela.
Aby ani kúskom duše netušila , že niečo také robím.
"Ahoj,zlatko" vraví ešte raz pri vstupe do mojej izby.
Presne tak ako to bolo každý deň , ani teraz neviem či ma víta alebo sa so mnou lúči.
"Musím ísť ešte niečo vybaviť do mesta.Neviem kedy sa vrátim, ale niečo som ti priniesla"
Na stôl mi položí ´Príručku pre najmenších podnikateľov´ a pár matematických rébusov k tomu.
" ... keby si niečo potrebovala , obráť sa na Heldu. Ocko volal že sa zdrží na jednom meetingu,takže nie je treba aby si ho čakala."
"Dobre , tak ahoj" nemám v záujme rozhovor dalej rozvíjať.
Vlastne si s ňou nemám čo povedať.
Dnes je piatok a to ma desí.
Pretože zákonite po piatku nasleduje sobota , a ako každú sobotu , aj túto , sa stretneme celá rodina . Tu u nás , v našom sídle.
Tety , ujovia , bratranci , bratrancove ženy , sesternice , muži sesterníc aj s deťmi.
Všetci budú obdivovať náš kryštálový luster z roku 1884.
Nebudú sa môcť vynadívať nad mramorovými sochami dovezenými priamo zo Singapuru na našej záhrade.
V neposlednom rade , a toho sa najviac bojím , budú obdivovať mňa.
Moje nádherné šaty , náušnice zo zlata , topánky ktoré ešte ani nie sú vo vystavené vo výkladoch prestížnych francúzskych značiek.
Mama sa nezabudne pochváliť mojím matematickým talentom a úspechmi v súťažiach.
Opäť sa všetci budú utápať v predstavách , ako skvelo bude narastať náš rodinný podnik ked vyrastiem.
Znova raz budem počúvať , že je priam šťastie , že si mama vzala môjho otca a tak nepripadne podnik do rúk môjmu bratovi , maminemu synovi z prvého manželstva , Todovi , ale mne ked budem staršia.
A ja sa budem musieť usmievať.
Predstierať že toto je práve to , čo chcem.
Toda mám radšej ako kohokoľvek iného, aj ked sa vidíme len v tedy ked ho Michael , jeho otec , dáva k nám , mojej mame.
Väčšinou to je každý druhý víkend , tak ako sa na súde dohodli.
No cez prázdniny je u nás častejšie.
Pamätám si na jedny , alebo dvoje prázdniny ktoré dokonca celé strávil tu.
Viem že sa mu tu páči , no nie tak ako ostatným.
Nezaujíma ho , koľko stála naša pohovka , či z kade pochádza ten a ten koberec , a či je zo skutočnej zvery.
S obľubou si prezerá naše rodinné albumy a vždy ked ide okolo fotografií , ktoré sú povešané po celom dome , jeho tvár nadobudne zvláštny úsmev.
"Páči sa mi Váš rodinný život.To ako sa všetci máte radi"
To on nemôže vedieť , nie je tu počas bežných dní.
Nevie ako to je v skutočnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
veroniques
26. 1.januára 2016 09:24
Toto som napísala v 13tich s nádejou, že začnem asi knihu. Tuším to mala byť prvá kapitola. To je tak zvláštne čítať džízs
Napíš svoj komentár