Tok myšlienok.

Ako minúty ubiehali, ona sedela so skleslým pohľadom na pohovke. Vedela tak presedieť aj celé hodiny hoc mala čo na práci. Do ničoho sa jej nechcelo. Chcela mať pokoj ale zároveň nechcela. Chcela, aby sa v jej živote udialo niečo pekné, niečo, čo ju postaví na nohy no nič také neprichádzalo. Asi by mala konať. Lenže ako? Nechce sa jej. Všetko ju bolí. Plače. Fňuká. Neprestáva. Hnevá sa a rozčuľuje. Pre vážne veci i maličkosti. Vie, že je to zlé. Že takto by jej dni vyzerať nemali. Koho obviniť? Nevie. Nevie prečo je teraz v takomto stave, ako sa sem dostala. Možno nemala otehotnieť . Bola by stále plná života. Večer by šla von a zabávala sa v podnapitom stave či v stave na šalát. Smiala by sa s ostatnými a pýtala by si ďalší dúšok. So smiechom by odháňala ruky, ktoré by jej v ňom chceli na oko zabrániť. A potom by sa k nim pritisla a strávila s nimi vášnivú noc. Dokazovala by si ňou, že je chcená a príťažlivá. Tak sa už dlho necítila. Neraz sa jej objavia kruhy pod očami. Tie od únavy sú úplne iné ako tie, po prepitej noci. Sú akosi vážnejšie, menej mladistvé a nemajú ani štipku rebelstva. Je v nich kúsok zúfalosti. Zúfalosť. Možno je zúfalá. Ale z čoho? Veď už dávno prijala fakt, že bude matkou a teší sa na svoju dcéru, ktorá onedlho príde na svet. Tak prečo sa neteší? Prečo stále leží a rozmýšľa o všetkom a zároveň o ničom? Prečo nejde na večernú prechádzku okolo jazera, neteší z maličkostí? Nevie. Nevie ani kde by mala odpovede na tieto otázky hľadať. Blúdi a možno čaká na záchrancu. A možno nie. Možno nechce byť nikým zachránená, pretože vôbec nevie, pred čím by ju dotyčný zachránil. Nevie hovoriť o svojich pocitoch, pretože ich nevie identifikovať. Možno zabudla žiť. Ani to nevie. Je to depresia? Ak áno, tak z čoho? Nech už je to čokoľvek, nič si nepraje väčšmi, len nech je to už preč. Nech sa znovu usmieva a teší z nového dňa. Nech vidí za sebou úspech a ľudí okolo seba, ktorí ju majú radi. Nech hlce knihy a rozdáva ironické poznámky všade kam sa pozrie. Chýba jej staré „ja“. Chýba jej všetko, čo robila pred tým. Rifle, z ktorých jej trčalo spodné prádlo, ked´sa predklonila či tričko, ktoré jej vždy odhaľovalo pupok. Maličkosti, bláznovstvá a nepotrebné veci. Borovička a točiaca sa hlava. Kolotoč hviezd nad hlavou a hlasná muzika. Nechce, aby jej hlasná muzika vadila no ona jej vadí a neprestáva. Nechce, aby jej bolo nevoľno ked´je triezva. Nechce sa báť o svoju budúcnosť.. o to, či zvládne vysokú školu a dobre vychovať dieťa. A venovať sa mužovi tak, ako by on chcel.. ani o percento menej. Zanedbáva ho v poslednej dobe. Dobre si to uvedomuje a hnevá sa na seba. Chce to zmeniť. Ale nevie ako. Nevie sa prinútiť k sexu, nechutí jej. Možno je to hormónami to áno ale to jej nestačí ako vysvetlenie. Skrátka jej robí zle, kedˇho odmieta. Cíti sa neužitočne. Cíti, že sklamala. Možno sklamala v širšom zmysle. Sklamala aj seba? Vedˇsa s tým už vyrovnala! Tak prečo teraz takéto myšlienky? Možno jej chýba spoločnosť no vedome po nej netúži. Nevidí nikoho, kto by jej vedel niečo dať. Možno získala iné nároky. Je ako typická žena, o ktorej sa hovorí, že nevie, čo chce. Ale to ona vždy vedela. Vždy mala jasné názory a jasný cieľ. Kam sa podeli? A kedy už konečne bude so svojou dcérou? Tak strašne sa na ňu teší. Prečo sa musí nútiť do úsmevov? Chce sa usmievať mimovoľne, radostne a stále. Kde sa to všetko podelo a čo je príčinou? Kto by to mal vedieť ak nie ona? Je zmätená? Ale prečo? Má chlapca, ktorý ju miluje a neustále jej to dáva najavo. Koľko ľudí by to chcelo. Ona si to predsa váži tak prečo sakra nie je šťastná??? Keby ste boli pri nej a počuli jej bezmocnosť, mali by ste chuť ju zabiť. Tak, ako ja.

 Blog

4 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu