Kto vlastne som?? časť prvá...

Otvorila som oči, poobzerám sa po izbe.
Kde to som? Čo tu robím? Kto som? Mám veľa otázok, ale žiadna odpoveď.
Kde to len som? Zrazu prišla sestrička, spýtala sa ma ako sa cítim, odpovedala som že dobre. Hneď som sa spýtala kde som. Odpovedala mi že na psychiatrickej liečebni, viac mi však nechcela povedať.

Ale ako? Prečo?
Ja a blázon? Nie to musí byť omyl, čo tu robím? Ja sa tu zbláznim, kto som bola predtým ako som sa sem dostala?
Začnem ticho vzlykať, napadá ma ja tu nemôžem ostať. .Práve prišiel doktor, ako dobre pomyslela som si, môžem sa ho spýtať čo tu robím..
Avšak len prišiel pichol mi injekciu keď som chcela niečo povedať už som nevládala, hlava mi odkväcla a len som ešte započula že sestrička vraví doktorovi že si na nič nepamätám....
Zobudila som sa, bola hlboká noc, napadlo ma čo sa stalo, načo si nemám pamätať?

Ticho som vstala z postele, na chodbe sa svietilo, ale nik tam nebol.
Pomalou bosou chôdzou som sa blížila k polootvoreným dverám skade vychádzal hlas sestrička z poobedia. Priblížila som sa k dverám a začala počúvať.
„Vieš tá nová vôbec nevie kto je, jej manžel nám ju sem doviedol takmer v bezvedomí keď naňho zaútočila úplne jej že vraj preplo, postarali sme sa o ňu, ale nemáme jej povedať kto je, jej manžel si to neželá chce len aby sa vyliečila, platí nám veľa ako som sa dozvedela..“
Vtedy som počula ako sa pohla stolička-niekto vstáva, rýchlo som vbehla so svojej izby.

Premietala si to čo som počula, ja mám manžela? Pozrela som si na ruku na prst kde sa nosí obrúčka a fakt bolo tam svetlejšie miesto ako keby opálené..
Od nervozity som ani zaspať nemohla, stále mám pred sebou milión otázok, čo prečo, nakoniec som zaspala...
„Au“- vykríkla som po tom ako ma niekto štuchol, už bolo ráno, pekný slnečný deň. Pri mojej posteli stála postava dievčaťa, pomerne mladého dievčaťa, bola biela v tvári tie jej ryšavé vlasy...Spýtala som sa čo chce, ona sa len začala smiať a ušla...Čo toto má byť, kde som?
Takmer blbá otázka...

Postavila som sa, z noci osvetlená chodba bola tmavá a bolo tam celkom rušno...
Umyla som sa, vyšla na chodbu, na chodbe bolo veľa ľudí, veľa narušených ľudí, vôbec neviem čo tu medzi nimi robím, necítim sa zle, ani dajak inak.

Zbadal ma doktor, spýtal sa ma ako mi je, keď so mu odvetila dobre vyzeral spokojne, avšak nepáčilo sa mu že sa ho začínam vypytovať veci a tak ma odpinkal jednoduchou vetou :“Kým si vy nespomeniete kto ste ,ja vám to nepoviem ,a teraz musím utekať, dovi..“
Nasledovala som pár bláznov, ktorí si mysleli že sú opice, skákali, vydávali divné zvuky ,avšak priviedli ma do celkom veľkej miestnosti,plnej stolov, sadla som si k prázdnemu stolu ,naliala si čaj a premýšľala...
Rozmýšľam od kedy som tu, stále na nič neprichádzam...Moje premýšľanie prerušilo to dievča zrána, sadla si ku mne, stále sa smiala...Zároveň za ňou prišla sestrička :“Je čas na ranné lieky..“ Na moju odpoveď že ich nepotrebujem sa len zasmiala a strčila mi ten plastový pohárik do ruky...chcela som si ich už vziať, ked mi to dievča zastavilo ruku, povedala mi že nás chcú tráviť nech to neberiem, ona ich zároveň vložila do úst tvárila sa že ich prehltla a vypľula ich a vložila si ich do vrecka...

A tak prechádza deň za dnom, pomaly plynúce dni, ja stále neviem kto som...
Na nič si nespomínam...
len minule pri počúvani pesničky sa mi začal vynárať obraz kde som bola ja nejaký muž a dieťa..Bolo to moje dieťa?
Prečo som vlastne tu?Fakt som psychicky narušená?

Koniec prvej časti
komentujte či mám vobec pokračovať aj v druhej časti

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu