Slávnostný príhovor deviatakov na konci školského roka alebo spomienky na školu

Vážený pán riaditel, milí učitelia a žiaci!

Je to už deväť rokov, čo sme si po prvý krát sadli do školských lavíc, spoznali našu prvú pani učiteľku, nových spolužiakov a kamarátov.

Pomaly sme sa popasovali z písmenkami a číslicami a na konc prvého ročníka sme mohli hro vyhlásiť: " Sme prváci!" V druhom ročníku sme už poznali viac učiteliek a to do akých súťaží sa môžeme zapojiť. A tak sme postupovali vyššia a vyššie. Dôležitým medzníkom bol piaty ročník kedy sme už boli na druhom stupni. Začali sme písať písomné práce z matematiky a lovenského jazyka na veľké dvojhárky a prišli aj nové panii učiteľky. Aj vysvedčenie bolo iné. Veď po prvý raz sa obajavilo slovné hodnotenie. V šiastom ročníku nám pribudla fyzika. Začali sme spoznávat fyzikálne veličiny a zákony. Zistili sme, že sa s ňou stretávame na každom kroku. A pomaly tu bol ôsmy ročník adaší nový predmet. Chémia. Pustili sme sa do spoznávania prvkov ich latinských názvov a značiek. A pre nás najväčším lákadlom boli pokusy. No začali sme si uvedomovať, že na ďalší školský rok už my budeme deviataci. Budeme sa pripravovať na monitor o ktoromnám učitelia už nejaký ten rôčik rozprávali. Budeme sa pripravovať na prijímacia pohovory a lúčiť sa so školou. Pre väčšinu z nás našou prvou školou. No a teraz sme tu.
Vážení ucitelia, z tých malých prváčikov, ktorí sa držali maminej ruky ked prvý krátvkročili do priestorov našej školy smevyrástli my. Istý človek, ktorý si azda spomenul na svoje lúčenie so školou raz napísal:

Posledý stisk ruky,
úsmev na rozlúčku
alebo slzy možno, snáď,
veď posledný raz
chytíme do rúk kľučku,
ktorú sme stalačili tisíckrát.

Na záver chcem poďakovať učiteľom, nielen tým, ktorí nás učili veď určite to nebolo ľahké, ale aj tým, ktorí nás možno aý tak nepoznal za ich trpezlivosť a ochotu.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu