Som v tmavej miestnosti, vyzerá to tu ako v najohavnejšom sne, všade cítiť smrad potu týchto podzemných priestorov a ja zo strachom v očiach pri svetle sviečky rychlo píšem čo sa stalo. Nemôžem hneď na začiatku rozprávania povedať presne kde som ani prečo tu som ale k tomu sa dostaneme. Len dúfam že sa k tomu fakt dostaneme.
Pochádzam z jednej malej dedinky v nížinách. Moja matka Andrea sa nedávno rozviedla s mojim otcom ktorého zatkli za predaj drog. To sme ale rodinka čo? Matka, ja, otec. Myslím že ani otec nebol a nie je zlý ale zničil ho životný štýl mojej matky. Jej vecne chodenie po diskotékach, zábavách, baroch ho priviedlo do zúfalstva .Ale predstavím sa vám ja. Volám sa Timotej a v dobe keď to začalo som mal 14 rokov. Som bežný chalan s bežnými problémami teenagerov. V podstate ma nebaví úplne nič dokonca niekedy ani tento mizerný život. Veď načo... aj tak že neho nevyviazneme živý.
Cely tento príbeh sa začal odvíjať v čase keď sa moja matka rozhodla odsťahovať. Odsťahovať aby bola čo najďalej od otca, od jeho rodiny a drzých veriteľov ktorý jej niekedy nenechali ani spánku. Rozhodla sa že sa presťahujeme dosť ďaleko. Vybrala si jedno vraj pekne miesto a to Vysoké Tatry... ale tu začal jeden dosť záväzný problém. Viete si predstaviť aké to je pre obyčajného chalana opustiť behom dvoch dni všetkých priateľov? Všetko čo budoval cely život, ľudí ktorých mal rad.. No proste hrôza prevelika. Aj keď je pravda keď sa na to s odstupom času pozriem že to malo určitý dobrý účel. Matka dala výpoveď ako čašníčka, zbalila kufre naložila ma proti mojej vôli do auta a sadla za volant. Celu cestu som ju nepočul povedať ani najmenšieho slova. A práve v tých momentoch sa začal odohrávať ten najvzrušujúcejší a najhorší príbeh môjho života. Možno slovo príbeh celu situáciu nevystihne skôr by som to nazval nočná mora. Blížili sme sa k cieľu kde som mal prežiť zvyšok svojho dospievania.
Miesto kde som mal nastúpiť do školy, kde som mohol.. respektíve musel začať odznova. Ale ako som tak rozmýšľal celou cestou tak sa relatívne aj teším na tieto miesta keďže moji predkovia stade pochádzajú. V cieľovom meste my vraj býva aj teta. Aspoň par pozitívnych veci ktoré mi mohli bežať hlavou.
Treeeeeeeeeeeeeeeeesk. Veľký naraz od ktorého si nič nepamätám, Posledne čo si pred nárazom vybavujem je ako sa na nás rúti kamión. Prebúdzam sa v nemocnici. Ležím na jednotke intenzívnej starostlivosti . Ksakru kde sa to nachádzam, čo sa doriti stalo, čo tu robím, kde je mama. Nemohol som sa pohnúť. Všetko ma bolelo a hlava dupľom. Zase som upadol do veľmi hlbokého spánku. Sníval sa mi veľmi pekný sen. Behal som po lúke za mnou lietali motýle, rástli kvety, hučali vodopády. A v tom momente som čítal slova... Tu je tvoje miesto priestor kde budeš ako doma.
AUUUUUU zobudil som sa na pichnutie ihly do ruky.... bola to sestrička taká stará okuliarnatá tlusta ťava ktorá asi pichala ihlu prvýkrát . Nielenže ma všetko bolelo doriti ale ešte aj ona mi musela rvat toten kov do žily. Pozrela sa na mňa a ironicky povedala : „Pozrimeže kto sa nám to zobudil“ a vtedy to nabralo veľký spad do izby nabehli doktori, sestričky a ja už neviem kto ešte. A potom to prišlo ta hrozna sprava. Dozvedel som sa že moja mama bola mŕtva, že nemala nijakú šancu. V tom momente som myslel že ma od hnevu a smútku roztrhne na všetky strany ale od nervov som zase upadol do hlbokého spánku. Neviem čí to bolo od nervov alebo od tej injekcie čo mi pichli ale to už nie je podstatná záležitosť. Za dve hodiny som sa zobudil. Telo ma už menej bolelo ale vládal som sa len posadiť. Už som nebol sám na izbe. Ležal vedľa mňa na posteli jeden chalan. Vyzeral ako mŕtvola no to vám poviem. Bol čerstvo po operácii ako ma informovala sestrička a potreboval klu. Mal dačo s črevami alebo čo. V prvom momente čo som ho videl som bol presvedčený že ho spoznám viac. No veľmi ma bolela hlava tak som si povedal že keď tu je také ticho nie ako u nás na dolniakoch...
Ľahol som a spal som. Zobudil som sa až ráno nato ako ten chalan kašle. Jupi on sa zobudil. „ahoj“ Povedal som „Ako sa cítiš, vyzeráš jak zdochlina“ asi som to prehnal lebo mi odvrkol slovami „Drž hubu sopliak a daj mi pokoj.“ Ale dať pokoj človeku ktorý ležal a ledva sa pohol nebolo také ľahké. Zase sa začali vo mne prebúdzať chúťky ktoré ma dostali nieraz do problémov. Snažil som sa ich potláčať ale nešlo to. Asi som sa vám ešte nepriznal mal som mierne bisexuálne sklony. Veľmi ťažké priznanie že? Keby ten chalan vedel čo som z nim povystrájal keď spal tak by ma určíte prizabil. No ja sa musím priznať že som to čo som mu spravil a čo tu nejdem písať veľmi trpko oľutoval. Ale ku tomuto všetkému sa dostaneme trosku neskôr. Ten chalan sa volal Andrej a bol to človek ktorý sa stal krokom do môjho ďalšieho života. Keďže ja už som naberal po tých par dňoch síl a on bol ešte na tom dosť mizerne pomáhal som mu len zo svojej dobrej vôle ale aj preto aby som sa s nim skamarátil. Nosil som mu čaj, stravu (taký humus čo musel jest) pomáhal som mu pojedať tabletky aaaaatd. Ale slovo „dakujem“ mi povedal az po prvych troch dnoch. Co ma velmi prekvapilo kedze som necakal ze zomnou prehovorí inak ako odmerane. „ako sa voláš“ spýtal sa ma. Odpovedal som mu bez váhania a s úsmevom.
„Som Timo“ a on sa len usmial ľahol a spal ďalej. Zobudil sa asi za dve hodiny a pomohol som sa mu posadiť aj keď moc sa mi nechcelo lebo bolo vidieť že ho každý pohyb neskutočne boli. Začali sme spolu rozprávať, zohnali sme si karty a hrali sme ich. Spoznávali sme sa úplne a ja som postupne zisťoval že som našiel asi dobrého kamaráta lenže som nevedel ako to skončí keďže som bol momentálne bez jediného rodiča. „Čauko sopliaci“ vošla do izby drzo sestrička, ta istá stará ťava ktorá mi skoro žilu roztrhla... Spolu s ňou vošla tiež jedná žena ktorá sa pozdravila Najprv Andrejovi a potom ma oslovila.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
nela02
19. 11.novembra 2008 21:11
chcem pokrack
Napíš svoj komentár