Vyzerala ako malá striga s krivým nosom, a predsa bola oblečená ako decentná dáma v stredných rokoch. Okrem chladného pohľadu z nej vyžarovala láska, priateľstvo a rokmi opracovaný život. Oblečený mala hnedý kabátik, dlhú sukňu a klobúk ktorý jej držal pohromade čerstvo
upravené vlasy. Túto osobu som spoznal hneď, aj keď som ju videl len na 20 ročnej fotografii. Úplné (Vôbec) sa nezmenila. ÁNO to je ona. Práve vošla do izby, moja asi jediná príbuzná v tejto diere – moja teta Agáta. Uf, ale mi zredlo... Teta Agáta nielenže poznala Andreja, ale oni boli
susedia, bývali oproti sebe. Teta Agáta prišla za mnou s jednou dosť závažnou vecou. Dostal som na výber, buď sa ma ujme ona čo bude vraj ten lepší prípad, alebo pôjdem do „decáku" – tento variant mi hneď ušiel z hlavy. Súhlasil som s tetiným variantom. "Vrátim sa za hodinu aj s papiermi" povedala panovnícky usmiala sa, dala mi pusu na čelo... jak ja to nenávidím tie pusy na čelo, fuj.... a odišla z izby. To si fakticky asi neviete predstaviť ako mi začalo srdce jasať. Nielenže mam kde isť, môj super kamarát mi bude susedom, budem v nádhernom prostredí ako som zistil keď som pozrel z okna. Moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Nedokázali by ste si ani predstaviť toľko radosti čo sa mi skrývala v srdci. V tej chvíli som sa rozplakal. Reval som ako malé decko. A Andrej sa ma snažil utešiť. Celý tento príbeh sa krúti aj okolo neho. A to som vám o ňom ešte nič nepovedal. Andrej bol obyčajný 18 ročný chalan milujúci prírodu, lyže, lezenie a iné adrenalínové športy. Andrej je človek dosť mrzutý a výbušný ale vie človeka podržať a k tomu tá super vlastnosť... čisté srdce, to sa málokedy vidí u ľudí v jeho veku. Vôbec nemá problém vás vypočuť, poskytnúť podporu, keď sa potrebujete vyplakať + dokáže poradiť. Andreja spoznáte viac počas celého príbehu. Škoda že si ešte pár dní musel poležať v nemocnici. Týchto pár dní zbehlo ako voda. Ja som sa postupne zabýval u tety. Bývala v paneláku ktorý mal nádherný výhľad na Tatry. Letné počasie ich nádherné vykresľovalo a ja som len plesal na duši. Nech sa Andrej čím skôr zotaví, že ma tam aspoň nachvíľu vezme. Sám sa bojím... Už som vám povedal aký som bojazlivý z každej veci ktorú nepoznám? Ale Tatry
boli pre mňa iné vzbudzovali rešpekt. „klop klop", niekto zaklopal. To zaklopanie bola vec ktorá ma vytrhla z mojej zadumanej chvíľky. Utekal som k dverám ako víchor. Dúfal som že sa to vracia teta z práce lebo chladnička bola prázdna a ona mala cestou domov nakúpiť, keďže mňa už
zvíjalo od bolesti z hladu . Otvoril som dvere, a kto tam nestál? Andrej v teplákoch, tričku a s unaveným výrazom v tvári. „čau Andrej", zajasal som „ako sa máš"?. Pozrel sa na mňa, a milo povedal: „mam sa už lepšie ale ešte sa cítim jak po opici" zasmial sa „ale bez pochýb by
som zajtra zabehol aj maratón " a začali sme sa pučiť od smiechu. Neviem čím to bolo ale vždy keď sme boli v Andrejom aj v nemocnici večne sme sa mali na čom smiať, dakedy zábava presiahla také medze že stačilo povedať „rohlík" a my sme sa dobre že nerozpučili od smiechu. Pozval som ho ďalej a utekal postaviť vodu na čaj. Zabudol som sa ho spýtať čí ho vôbec chce, ale to už bolo jedno. Andrej v jednom moment zahlásil: „zajtra večer je jeden koncert budem rád ak pôjdeš so mnou", začal sa smiať „samému sa mi nechce aspoň to tam odpálime." No ostávalo mi niečo iné? Nikoho tu nepoznáte a dostanete skvelú možnosť spoznať.. „Ale čo si mam vziať na seba" zase som začal upadať do smútku „veľa veci je ešte na polícii" odvetil som skormútené. „Nebuď pňak" chytil ma okolo pliec a posunul sa ku mne bližšie „nemysli si že ťa v tom nechám, dačo sa u mňa určíte nájde." Moje srdce sa naplnilo radosťou. Neslýchanou radosťou ktorá sa asi nedá opísať. Tma posledných dni dostávala do seba kvapky svetla, ktoré nemohli nechať človeka chladnými. Pozrel som sa na hodinky, boli sotva 4 hodiny poobede. Nemohli sme sa len tak nudiť, tak som navrhol či by sme nešli von, či by mi to tu nepoukazoval aspoň kus, ak samozrejme vládze. Ak si myslíte že odmietol tak, ste na omyle. Bolo vidieť že to bolo s bolesťami, ale vzal sa, zbehol sa domov obliecť a o 10 minút bol naspäť.
„Poď so mnou, niečo ti ukážem" povedal „ale rozbijem ti xicht ak o tom mieste niekomu povieš". Minimálne polhodinu sme kráčali cez mesto, okolo rôznych zákutí, kým sme sa dostali do jednej garážovej časti. On smeroval ale k jednej garáži ktorá zvonku vyzerala ako ta najškaredšia
a najzanedbanejšia garáž. Aspoň mne sa tak javila. Vytiahol z batoha kľúčik a odomkol dvere + kladku. Otvoril a zasvietil svetlo. To čo som videl bola ta najočarujúcejšia vec akú som kedy videl. V tej garáži
bolo plno lán, karabín a iných horolezeckých „serepetičiek", ale to čo ma najviac zaujalo bola replika kamzíka a medveďa, ktoré stáli v boku miestnosti. Ešte nikdy som kamzíka nevidel. Nieže by som ho nevidel na obrázkoch v škole, ale inak vôbec. „Vitaj v mojom malom kráľovstve", odvetil a zvalil sa do kresla v rohu miestnosti. Bol som úplne prekvapený. Proste nemám slov na tieto veci. „poď, zbehneme za tvojou tetou" odvetil. „Načo zas?" spýtal som sa ho nechápavo. „zas?" nechápal
„nebuď trdlo idem vybaviť aby sme tu dnes mohli prespať. Tvoja teta mi dôveruje tak skús aj ty." Povedal stroho. Cítil som, že som konečne natrafil na človeka ktorý sa nebojí povedať všetko na rovinu a je kamarátsky. Mal trochu svojské spôsoby, ale taký bol proste Andrej. Vrátili sme sa cca za hodinu a teta sa dosť zdráhala keďže sa o mňa veľmi bála. Veď som bol u nej necelý týždeň, a bála sa aby som si niečo neurobil a podobné kraviny... Myslím že sa ale nemala čoho báť, psychopat nie som – aj keď sa tak občas správam ale nevadí . Večer sa blížil a my sme sa začali pomaly nudiť. Andrej vytiahol gitaru a začal hrať pesničky ktoré som ja vôbec nepoznal. Nevadí, aspoň nebola úplná
nuda. Lenže mne začalo zase šprtať hlavou prečo vlastne sa toto všetko udialo, prečo mi bol Andrej vložený do života – aký to malo účel a zmysel a zase som začal upadať do depresií. Depresií, ktoré som aj na dolniakoch mával veľmi často. Viete aj keď som mal kamarátov, dostal sa k drogám alebo alkoholu a cigaretám, stále som bol veľký samotár, stále keď som mal šancu získať dobrých kamarátov tak som sa zľakol a nevedel som z tej šlamastiky von tak som sa radšej stiahol. Malo to za
dôsledok to, že som začal naplno brať drogy už ako 13 ročný sopliak. A ak vás napadá otázka že či ma to netrápilo, tak áno trápilo a veľmi lebo 13 ročný dospievajúci chalan ktorý vníma nezáujem svojich
rodičov, školy, ak upadne do takéhoto stavu tak nastáva problém. Problém ktorý je ťažko riešiteľný a dostalo ma vlastne z neho aj to, že sa matka rozhodla presťahovať sem pod Tatry. Škoda, keby sa tak dožila mojej osobnostnej zmeny. „Vstávaj ciciak" trepal zo mnou Andrej . Asi som zaspal. „no konečne si hore, zadriemal si a začal si plakať zo sna, čo sa s tebou deje chlape" sadol si ku mne a dal mi ruku okolo pleca „ja viem, že to máš ťažké ale dostal si od života druhú šancu" usmial
sa „pozri si, tu sedíš vedľa mňa a žiješ už len to by ťa malo tešiť, mnohým sa nepodarí prežiť takú ťažkú haváriu akú si mal ty." Štuchol do mňa prstom „no tak usmej sa bratu, neboj všetko už bude v
poriadku." V tej chvíli som zistil že toto je prvý faktickÝ kamarát, ktorého som našiel, alebo si on našiel náhodou mňa? Tak to už asi nezistím. Vedel sa tak úctivo správať a tak milo hovoriť. Ale hlavne
bolo cítiť na ňom že bol úprimný bez pretvárky, proste iný ako všetci čo som ich v svojom živote poznal. Andrej uvaril čaj, sadol si zase vedľa mňa a povedal mi „Teraz ma zaujíma kto si, skade si, čo ta baví, a všetko možné". Dúfal som že sa ma toto nespýta lebo tato minulosť ma rúcala a lámala napoly. Ale čo mi ostávalo.
„Takže volám sa Timo Nazgyev. Môj otec je alkoholik a feťák ktorý sa
zruinoval len kvôli mojej matke lebo jej *bohatý* štýl života ho dosť zničil. Súd nezaujímalo čo ho do tejto záležitosti dostalo. Bol odsúdený na 10 rokov a vyzerá to tak že bude ešte na viac... Ináč on
aj matka pochádzali z Ukrajiny a prišli na Slovensko za lepším životom... ale skôr sa im stal opak. Stále sme sa sťahovali a keď som mal 13 presťahovali sme sa do Bratislavy. Bratislava je mesto dosť
skazené, samozrejme nájdu sa tam aj výnimky a čistý ľudia, ale takých som bohužiaľ spoznať nestihol. V škole som bol dosť neobľúbený v mnoh dňoch aj týraný, znevažovaný, zneucťovaný a ponižovaný. Moje zúfalstvo ma dostalo až do krajov a začal som pričuchovať k alkoholu. Moja prvá
skúsenosť z alkoholom bola keď ma natoľko zbili že som nevedel čo skôr od nervov. Cigarety, no tie boli aj predtým tie neriešim, už to je prečale dostal som sa medzi tu najhoršiu stoku a spodinu, ľudí čo bralidrogy. Nemal som problém niečo si pichnúť, šnupnúť, zafajčiť trávu. A potom to prišlo, strašná rana, predrogoval som sa a skončil v nemocnici, neskôr na „odvikačke". Na „odvikačke" som spoznal zaujímavýc ľudí, ale väčšinou nevyliečiteľných bláznov. Ja som si povedal že toto nie je pre mňa a že sa chcem zmeniť tak som sa vzoprel všetkému tomu zlu čo na mňa číhalo. Moja matka sa rozhodla spraviť dosť dôležitý krok keďže jej asi doplo že takto by som to nedotiahol ďaleko. Tak prišiel čas a jej rozhodnutie presťahovať sa tu pod Tatry, kde máme tetu. Čo sa tyká tvojej otázky na záľuby tak tam ti asi neviem odpovedať lebo som skúsil milión športov a ani jeden mi nesadol."
Dopovedal som a dosť som vysmädol. Ale nemal som čas ani povedať smedí ma .. Andrej po mne skočil a začal ma štekliť. No skúste sa nerehotať na istotu viem že pri ňom sa určíte nudiť nebudem. Ale hlavne, že
moje depresie odídu a to mi dalo ten najúžasnejší pocit do srdca, niečo čo sa ťažko chápe ale niečo čo je proste nádherné. Kus svetla do zatuchnutej a skazenej pivnice. Doslova to vo mne oživil.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
nela02
24. 11.novembra 2008 19:20
no to je dobre ze si nasiel takeho kamosa ako andrej
Napíš svoj komentár