Toto som vedela pred rokom, s úsmevom na tvári...dnes to viem znova..ale cesta až sem ma bolela.
Som iba dievča, rovnaké ako ostatné, rovnako citlivé..Len človek, ktorého bolí, keď mu ublíži niekto koho mal rád. Niekedy je život klamár, dáva ti šťastie, aby ti ho vzal, robí ti úsmev na tvári, aby si mohol plakať..a povedať, Budem ťa nenávidieť rovnako, ako som ťa mal rád. A niekedy sa dostaneme na cestu, z ktorej sa ťažko zlieza a zrazu sa zotmie, nášmu autu sa vybije batéria a predné svetlá prestanú svietiť. A ako to vyzerá v úplnej tme?
Takto....
Presne takto..
.nič..
človek nevie ako sa má cítiť, nevie čomu má veriť, čoho sa chytiť a či sa dá klesnú ešte niekam hlbšie než tam kde je. Odráža sa od snov...tá istá scénka, len 3658-me zakončenie príbehu, čo sa mohlo stať a čo nie. Kopec sklamaných priateľov, ktorým na tvárach svietila červená kontrolka vždy keď ste sa priblížili..zhoršenie prospechu v škole...dokonca som spoznala pár ľudí, od ktorých nebol najmenší problém zohnať drogy, len preto, aby som nemusela myslieť....ale oni na mňa kašlali, vďakabohu, nikto z nich mi nič nedal.
A bolo to len preto, že niekto sa sklamal tak veľmi, až mal potrebu ubližovať iným...príšerne to bolelo, cítiť sa obyčajne...ako z mäsa a kostí, ako tovar..ako číslo na stupni niekoho, kto si nevie vážiť nič okrem seba.
Ale priletel mi anjelik...a nepočúval ma, keď som sa snažila ho od seba odohnať..
A tak podla mňa všetci smutní majú svojho anjelika, kiežby na svete bolo viac takých Marekov, pre každého jeden, ktorý by zapol svetlo a naštartoval autíčko, tak, aby sa dostalo na stranu cesty na ktorej slnko nikdy nezapadá...ale toho môjho Mareka mi neberte
...Otvorím oči a vidím dobrý svet, nebo, modré mraky nad nami, pod nami trávu, po ktorej sa dá kráčať na boso, vtáky ktoré si voľne lietajú po oblohe. ...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár