Aké ľahké by to bolo, stlačiť gombík a počkať si, kým vám akýsi ten hlas zahlási „Údaje vymazané, empty disk“? Alebo napísať na papier, pokrčiť, rozstrihať, odhodiť...Hotovo! Alebo rozbiť...rozbiť spomienky, jednu po druhej.

Ale nejde to...to by bolo príliš ľahké a nezaujímavé

Na spomienkach je vraj krásne to, že vám ich nikto nemôže vziať. Kiež by boli nejakí zberači, smetiari, unášači...alebo len vysávač. Vysávač spomienok.

Neviem kto povedal: „Spomienka je jediným rajom, z ktorého nás nemôžu vyhnať“. Tie moje sa vynárajú, keď kráčam na miesta, ktoré mali tak neskutočne tichú atmosféru, viem, že sa opäť otvoria pri vôni ihličia, viem, že kedykoľvek poviem „stačí“ neovplyvním plynutie spomienok. (Ešte však môžem oklamať samu seba).
A teraz, chcem znovu to isté, vrátiť sa na miesta spomienok, prechádzať sa tadiaľ , pozerať sa tam.„Až keď uzavrieme svoje spomienky, môžeme sa pohnúť ďalej“

....no a ja hovorím „spomienka je nožom, ktorý zase otvára naše rany“

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
shelia  1. 6. 2009 21:04
velmi pravdive
Napíš svoj komentár