Z okna vidno zapadajúce slnko a jeseň už dýcha na pole. Na stole iba studená káva a rozprestreté noviny píšuce o vojnách. Všade zaľahlo ticho, akoby v dome už dávno nikto nebol. Na skrini iba obohraté platne a zaprášené knihy, uložené od najväčšej...a pero mi padá z rúk poznačených chladom. Dýchnem si na ne a píšem ďalej list na rozlúčku.
AK by som mala odísť bez slova, radšej by som ostala. Chcela som vedieť, len, či si ešte spomenieš, zaželať Ti, aby ťa obišlo to zlé, vždy budem myslieť....a premýšľať nad tým, ver, že všetko čo som povedala som nemyslela tak.
Slnko zapadlo, jeseň čaká na ďalší svoj čas, noviny píšu každý deň to isté...len keby deň stratil príchuť studenej kávy.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
1
shelia
28. 1.januára 2009 15:04
je to venovane konkretnemu cloveku?
Napíš svoj komentár