no jej vnútro viac úsmevom nežiari.
Čerí vodu,
no sama vodou nie je,
pri nej cítiš sa skvele,
no jej je z teba špatne
dlho a nevratne.
Je ľudská bytosť,
no spôsobuje nehumánne sklony,
nemôže povedať „dosť“,
umiera na každé poklony
stále a odznova.
To je ona,
ozýva sa vzduchom,
tá čo prihovára sa iba duchom,
majú ju za čudáčku,
aj tak po nej všetci túžia,
v rukách mení sa na hračku,
neprítomný pohľad,
jej...všetko...proste okúzlia,
pri nej kňaz je vrah.
Nôž v ruke
=kvet najkrajší,
jej dych
=nektár najsladší.
Každý si len berie,
nič nedáva,
robia zo seba hrdého páva.
Nevidia jej slepú oddanosť,
jej trpenie,
slanosť na jazyku,
v žalúdku chvenie,
v hlave neporozumenie,
na koži umenie.
Elektrina prehne jej prítomnosťou,
v tej chvíli
mýtus sa stane skutočnosťou.
Duša bez tela,
telo bez duše,
život na hrane existencie,
odvracia sa od hmotnej esencie,
akoby nikdy nebola,
iba fantáziou bláznivých myšlienok,
dobrej vôle ebola.
Skrýva sa v nás,
či mimo,
neváži ani vlas, farbí jeseň na sivo.
Nedáva pokyny,
sama ich nemá,
rozdáva prázdnymi rukami,
sama je nemá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
weeprose
19. 1.januára 2010 17:49
... ved vies
Napíš svoj komentár