___Čo mi chýba??(próza)

...Popravde sa nechápem. Mám najlepšiu kamarátku, ktorá by sa za mňa aj do ohňa hodila (ja za ňu tiež), mám chlapca, ktorý ma miluje svojou nekonečnou vášnivou láskou, v ktorého očiach sa doslova strácam, ale... ja nie som šťastná. Akoby mi niečo chýbalo. Ale čo preboha? Toto je choré. Vážne, mala by som sa nechať liečiť. Sama seba nechápem.
S prázdnym pohľadom upretým na skriňu, na ktorej, pravdaže, nie je absolútne nič zaujímavé, a už vôbec natoľko, aby na ňu niekto zíral tak neprimerane dlho. Tak i pýta sa môj drahý, či mi niečo je, či je všetko v poriadku. Ukvapene sa vraciam zo svojeho rozjímania do reality. Dám mu upokojujúci pohľad, zdvihnem sa z postele, vtisnem mu bozk na ústa:
„Šicko po starom,“ usmiala som sa, „len som sa snažila prekonať spanie s otvorenými očami...“
Neveriacky na mňa pozrel a potom vybuchol smiechom.
„Tak to som ešte nepočul,“ vravel ešte stále sa zadúšajúc, „ale ako povieš miláčik.“ A odkráčal do kuchyne.
Môj ty bože, ten si niekedy vie zo mňa také srandy robiť. Prevrátila som očami a sama som sa potichu zasmiala. Ach, to ale nerieši môj, aksi divný, stav.
„Čo si dáš k raňajkám, papučka?“ kričí na mňa cez polku bytu.
„Neska nič, díki. Môj žalúdok zavelil, že dnes to bude bez raňajok.“
Až sem som ´počula´ ako pokrčil ramenami.
„Jak myslíš.“
Vzdychla som si. Posledné, čo sa mi teraz chcelo, bolo ísť do práce. Vedela som, že na iné myšlienky tam neprídem, mám to márne. Zaklonila som hlavu a pozerala na dvere vedúce z izby. Nakoľko to už ďalej nemalo zmysel, a ani dlhší pobyt v posteli nenasvedčoval žiadnu zmenu, ešte raz som hlboko vydýchla a vstala z teplých perín.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu