Nič, len smutné básne
a nezmyselné obrázky,
pocity čo ťahajú ma dolu,
stavy, že cítim len momenty smoly,
príliš krátke radosti,
ktoré sa premenili na ťaživé starosti,
ktoré proti mojej vôli zaberali moje myšlienky,
znepokojivé denné sny,
plné romantických predstáv,
nikdy neuskutočnených,
rozporov v duši
neopodstatnených,
adrenalínových nádejí,
ktoré rýchlo zhasli,
veľké oči
a krokodílie slzy.
Vždy to vyzerá ako po prvý
krát,
no je to po stý krát a naposledy.
Zlyhávam,
nedá sa mi neveriť,
aj keď nechcem,
tá neúprosná túžba sa niekomu zveriť,
darovať to srdce zo zlata,
čo už aj tak celé schátrané je,
lebo ho nik nepoleje.
Neblýska sa na lepšie časy,
na čo to teda robím asi?
Neviem!
Nedá sa zistiť odpoveď
na otázku tak ťažkú,
že ju nevyriešili ani grécky filozofi,
tak kam sa hrabem, ja obyčajný človek.
Môžem skladať rýmy,
no tým to však nezmením.
Hoc svoj smútok do slov premením,
nezníži to ľútosť, ktorá z tých slov pramení.
Tak odpusť!
Odpusť biely papier,
slzami zmáčaný
jediný priateľ.
Ty jediný zvládneš moje obavy,
depresívne obsahy,
chcela by som ťa potešiť,
menej voči nášmu putu zhrešiť,
ale to ti sľúbiť nemôžem,
tú žulu v srdci nepremôžem.
Tak zostaň ešte chvíľu so mnou,
kým ešte drží zem podo mnou,
len kvôli tebe nepôjdem po kolien,
s tebou všetko smiem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár