fail tohto sveta,
fail, čo po rozume ti lieta,
ale odletí preč,
v diaľke sa ligoce,
za sebou necháva zlomene kotúče,
meče
ostrých bojovníkov,
jazera žiaľu,
zničené nádeje,
čo rozbili sa o skaly.
Avšak tie skaly horko zaplakali.
Fail za failom
čiernotu robia,
zakázaná cesta,
ktorou nemal nikto isť,
o ďalšiu nevinnú dušu prísť.
Prekliata veru,
strasti slasť,
tu len každý za svoju odvahu trpko plať.
Potopené rakvy
budúcnosti,
radšej odídem, keď zabil som už svoje cnosti.
Nevrátim sa,
potupu svojej hlavy
nesiem si so sebou.
Nie TO sa nespraví,
nič nebude ako predtým,
nevratné zrnko piesku.
Ťažoba s ktorou je ťažko žiť...
Keď cieľ cesty sa rozplynie
mihom sekundy.
Prekliate zoskupenie buniek nosiacich moje meno,
prekliate vlasy,
oči,
hlas,
všetko,
keď nemôžem mat koho chcem
a ostatným len sypem soľ do rán
a nešťastné polia skazy
po odozve mojej prítomnosti.
Prekliate riečiská slz na oboch stranách,
keď zbytočnosť sa odrazí na mojich bránach.
Nie som ja vojak,
čo oželie straty
a k bežnému životu sa navráti.
Prúdiaca energia mení svoj tok,
nie som ja iný druh,
iba obyčajný cvok!
Márne hľadám v srdciach mier,
mením sa v očiach druhých na zver,
ja viem!,
ja nechcem!
Tak mi ver,
že na seba mam obrátený ten hnev.
Možno jedna dráma sa skončila,
no možno o mesiac bude ďalšia,
aj by som pod vlak skočila,
keby to malo nejaký zmysel.
Bojujem sama so sebou,
so sebou každý deň,
aby som verila vo vyšší zmysel všetkého,
že všetko sa deje preň,
Že aj ja som len bábka
a nie je to môj úmysel
zabíjať živé okolo,
všetkých hriechov skládka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Voči sebe prúdi hnev.
Zabila si? Takých bolo,
čo vábitkom bol im spev.
Pohľad v seba najšpinavší.
dušu vidieť zrakom iných.
Podľa teba, oni krajší ?
Neblúď viac v predstavách mylných...
Neľutujú lúdia mrzký,
čo im srdce zraňuje.
Veď ty niesi len had klzký,
pre dušu čo miluje.
Neodsudzuj vnútro krásne
za chyby čo spraví telo.
Veď aj v slovách tvojej básne
cítiť lásky jemne teplo.