mám jazvy v duši,
sú hlboko pod kožou,
nik o nich netuší.
Tie jazvy kropia sa soľou,
čo už si počnem sám,
čo bolo, bolo.
Duša je chrám,
na ňom staviam stĺpy,
rany si robievam,
sám viem jaký som hlúpy.
No som len človek rán,
čo stvoril ma Boh,
v rukách kliny mám,
no stále mi nie je dosť.
Neni mi to vlastná vôľa,
no ťažko sa cudzej vyhovorím,
chýba mi most
dostať sa na druhú stranu,
prejsť cez tú hrubú bránu,
vziať sa pod ochranu,
viac sa nebáť.
No potom sa prebudím a zistím, že to bol len sen,
zase opantá ma tuhá tieseň,
som v jari, no čakám na svoju jeseň,
na tomto svete je iba pleseň,
čakám na svoju umieraciu pieseň,
zatiaľ čo ledva som sa narodil,
zistil, že toto nie je život, ktorým by som sa brodil,
tak padám, padám,
raz nájdem dno, hádam,
dopadnem naň,
bledý jak ľan.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tomice27
26. 7.júla 2009 10:00
skúsil som si to v hlave zarapovať bolo to super... hodilo by sa to do nejakej rap skladby super text
3
fakt je to velmi pekne, klobuk dole, az som sa rozplakala, ked som citala vers za versom
Napíš svoj komentár