Keď dážď zmýva tvoje slzy,
vieš, že nie si prvý,
už nie si ani posledný,
tak zakrýva viečko rany,
vedomie, že nie si pravý,
sklamanie
a strata lásky,
padlé prianie
padlé masky,
strata zmyslu,
biele prášky.
Kam
podelo sa všetko šťastie?
Ostalo
len
zúfalé státie
na kraji mora,
pohľad do dola,
nezachráni ťa ni zázrak,
ani viera v Boha.
Stŕpnutý sval srdca,
v krku hrča.
„Dosť tohto sveta!“
„Nechajte ma už!“
Ostala po ňom iba kaluž...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár