ako na stokrát,
skrútená v klbku na podložke,
cmúľajúc palec,
neviem odpovedať
na otázku,
reagovať nič.
Dajte mi pokoj,
no neposielajte ma preč,
príďte tak o polhodinu,
možno neskôr,
dám vám priestor,
ak ho vy dáte mne.
Ťažko je mne so samou sebou,
splietaná zúfalstvom a hnevom,
smútkom a neistotou,
keď visím
medzi nebom a zemou.
Ešte viac však zneistím,
keď nezistím,
čo so mnou ozaj je,
divné hlasy v hlave znie,
žeby zemetrasenie?
Nie je to len denné snenie,
blúznim,
padám,
sama so sebou sa hádam,
nezvládam,
vzdávam,
už nič nedávam,
lebo nič nezostalo
zo mňa,
nič nemám.
Kde sú tie zákutia mojej duše,
kde som sa schovávala ako do húšte,
pred všetkým, ktorých sa to týka: pred celým svetom.
Zrútili moje steny,
zostala som nahá na ulici
obklopená len opovrhnutím,
už nie som tým,
čo som bola.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár