obzriem a hneď je preč.
Kde si drahá
kde si sa podela,
ja stále váham,
či použiť meč.
Strácam, strácam pôdu pod nohami,
váľam sa, váľam vo vlastnom hnoji,
keď som tu sama, kto ma upokojí?
Strom nerastie sám, ale s bylinami pri koreňoch,
je to ako zapliesť mi stužky vo vlasoch
každú a jednu od mojich priateľov,
farby rozžiaria sa nad mojou samotou
a ja uvidím žiaru,
ona povedie ma vpred,
aj keď pokladáte ma za malú,
ja nie som len bábika sladká jak med.
Verím na zázraky,
o tom je svet,
pomôžte mi niekto zahnať škaredé mraky,
nech vráskavú nemám pleť.
Ľavo bočím, pravo bočím...
Čo sa robí?
Vraštím obočím.
Nech je zla predtucha
nech je preč,
moja nádej aj tak zatuchlá
nevráti sa späť.
Mám ja to smolu,
mám ja žiaľ,
podpaľujem vlastnú stodolu,
môžem si za to ja sama vraj.
Tak odkážte tým zvedavcom čo stoja mi pri plote
„môžete odísť žobráci,
hlavne už choďte!“
Skončila sa maškaráda,
už nič nezostalo,
možno raz budem aj rada,
že ma to prebralo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
19. 12.decembra 2009 21:52
také to bolo rýchle...stúpalo...klesalo...
Napíš svoj komentár