keď sama sa túlam životom,
vrývam doňho ostrým hrotom,
niekedy si nevyberiem,
ale tak stále lepšie ako do oka drôtom.
Nemám poňatia, čo CHCEM so životom.
Môj život ohradený plotom.
A všade samé prekážky,
nedovolia mi dýchať plným dúškom,
odhaliť, čo skrývajú pod rúškom,
skláňam sa nad studňu osudu,
nič v nej nevidím,
iba čiernotu ponurú.
Dotknem sa hladiny špičkou nosa,
zavriem oči,
počúvam
ako niekto vkročí
do môjho života,
otvorím viečka,
ale nikto tam nie je.
V hrudi sa mi niečo chveje,
moje nádeje
zaviali prašné záveje.
V tom tichu ozýva sa môj zrýchlený dych,
niečo ma dobieha
a zraňuje?
Neviem,
či banujem
niektoré kroky môjho života,
stalo sa,
zbytočná je clivota.
Zahladím stopy,
poberiem sa ďalej,
naprieč všetkým čiaram,
aj keď sama,
ešte kým to zvládam,
snáď nie navždy,
ak sa nazdám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár