nie je to však strach,
je to viac?
Neviem.
Strácam sa v niečom,
čo pripomína obavy,
no neviem to pomenovať,
neviem ako sa mám chovať,
čo pochovať,
čo nechať plávať,
čo nanovo vystavať.
Topím sa v plytkej vode,
ktorú nepoznám,
je modrá,
no a tak sa strácam
v tom pocite,
v neurčitosti.
Prvýkrát nevidím, čo sa bude diať,
či na konci sa budem smiať,
či plakať,
či to koniec bude mať,
alebo len „to be continued...“.
Ako sa nemám pozerať dopredu,
keď som to zakaždým robila?
Napĺňa ma to ambivalentnými pocitmi,
ako keď jazdím rýchlo v aute,
teším sa, poddávam,
no pevne držím volant
a modlím sa,
nech neskončím v priekope.
Keď proste osud zaklope,
nemôžeš si pomôcť,
pobúcha po poklope
a nechá ťa vojsť.
Cudzinec voči cudzincovi,
žobrák voči princovi,
nezáleží na pohlaví,
hlavne nech sme všetci zdraví.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár