a nie som dojatá,
som iba pohoršená
výkonom dnešných hercov.
Kam zapadli zlaté časy,
keď by im človek uveril aj umelé vlasy,
keď vreckovkou utierali sme si slzy,
aj po piaty krát
ako by bol prvý.
Pre nás to nebolo divadlo,
pre nás to bol život,
bol to hazard,
ako staviť na kyvadlo.
V noci sme zaspávali
s jeho slovami na perách,
snovo čakali,
že sa zjaví vo dverách.
a teraz?
Ani strčiť prsty nemusím si do krku,
ide to samo,
dvihne sa žalúdok,
a veru neraz.
Samé klišé a každý je ten istý,
kedy sa skončí toto temne obdobie,
nikto nie je istý.
Chcem sa spýtať režiséra,
no ten má dávno zavreté,
nevybavuje žiadosti na počkanie,
ale to už dávno viete.
A čo nám ostáva?
Zavrieť oči,
zapchať uši,
nech sa zase nepogrcám,
to sa nesluší.
Alebo si donesiem hnilé paradajky,
neuspokojím sa priemerom,
dám to nahlas vedieť,
veru, nebudem nečinne sedieť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár