guličky sa gúľajú
ramenami smerom dolu,
netreba pevnú vôľu,
aby zmysly vypovedali svoju rolu.
Dýchať viem, aj keď sa ponorím,
snorím pod „hladinou“,
v inej hĺbke žiadnou inou,
prepadám túžbu nikdy sa nevynoriť,
nech nekončí sa tento večer.
Bublinky či pena?
Toto sa tu nedá!
A pritom,
cítiac sa ako uväznená
v jablku zhnitom,
dostávam sa z reality,
zbavujem sa vlastnej ulity,
veď nepotrebujem viac kryty,
a predsa ostáva môj obal krytý,
zvnútra.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár