nestávame sa každý deň
a ani nie preto, že je jeseň,
ale preto, že na nás dolieha tieseň.
Máme na pamäti,
čo nás tápa,
čo nás dusí.
Niet nad kus chlapa,
čo to spôsobuje,
keď dievča zmätené je,
keď pochybuje,
keď ľutuje.
Nie je to koniec všetkého,
len určitého,
no ako mechom buchnutí
stojíme na rázcestí,
nechceme isť ďalej,
neistota pred nami,
neistota nad nami.
Len ležať,
ležať cely deň,
piť víno,
zaseknúť sa v čase
a spomínať na minulé.
Ale tu nejestvuje tlačidlo stop,
v ušiach hlas kričí „no tak hop!“.
Toto je púť
a tá trvá nonstop.
Chcem!
Chcem zázračný elixír motivácie,
lebo už neviem ako ďalej,
prečo stále sa opakujúca pesnička,
bolí ma z toho hlava.
Viem, že na to liek asi skôr nie je,
ma skôr auto prejde,
tak prečo nie??
Mali by sme dostávať rôzne podnety,
aby sme sa vedeli orientovať
a nie byť fixovaní jedným problémom.
Oblbnutá jediným vnemom,
pôjdem do kláštora,
tam budem mať konečne od všetkých pokoja,
možno môže rany sa zahoja,
budem ešte niekedy schopná boja.
Pôjdem do odboja,
môžem spadnúť do hnoja,
ale to mi je jedno,
nasadnem na sedlo,
odletím k horizontu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár