odkiaľ dve cesty plynú,
neviem, ktorú si vybrať,
každý deň rozhodujem sa pre inú.
Dávam si za vinu,
že zase si vyberiem kravinu,
a všetky tie dôsledky, čo z toho vyplynú.
Očakávaná ľútosť je tak silná,
že nech som v snažení sa rozhodnúť akokoľvek pilná,
vyjde moje úsilie navnivoč.
Tak zatiaľ prespávam po ružovým kerom,
stratené dni si zapisujem na ruku perom,
pripadá mi to ako nekonečno,
čiarky na ruke ako nezmazateľné tetovanie.
Divný vietor
z cesty, čo som prišla
vanie,
nikto nemá zľutovanie,
zhoršuje mi rozhodovanie,
mám to vraj urýchliť,
ináč čosi zlé sa stane.
Z diaľky počuť krídla havranie,
aké to znamenie!
Kam, kam ísť?
Kam pokračovať?
Keby aspoň nejaké vodítko mať...
To je najhoršia vec,
takto nevedieť sa rozhodnúť,
tak stáť
a na mieste dlhodobo zastať,
márniť čas
a životné kapacity,
pre ochranu pre svoje city,
hlboké to vryty,
lebo ani pri státí nie si ochránený,
nie si krytý.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár