jej srdce viac od radosti neskáče.
Svojho milého viac neuvidí,
nech k brehu čo aj každý deň blúdi.
Kde sa to poneviera so svojou dušou,
nie jej milovaným morom,
ale suchou púšťou .
„Kde si láska?
Prečo nie je si so mnou?
Srdce moje silno praská,
čo len s nami bude?“
Zavrela oči,
kolíše v rytmu
svojej bolesti,
ktorá ju neopúšťa,
jej duša je pustá,
ale ta hrčka v hrudi žije,
na jedného čaká,
pre jedného bije.
Pokožka sa jej vysúša ako čaká na brehu,
on neprichádza
vidieť tú vädnúcu nádheru.
Zabudla na to, že sa jej život stráca,
nemohla zabudnúť na toho
pre ktorého krváca.
Ošiaľ sa ránom stratil,
jej milého nenavrátil,
nikdy sa nedozvie, čo sa stalo,
prečo jej lásku preč odvialo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
laciskoo
17. 1.januára 2010 23:04
Krásne.. ja už radšej mosty nechávam ležať.. každý začiatok a koniec má predsa svoj zmysel že ...
Napíš svoj komentár