je v nás,
každom z nás,
každý deň,
len nevieme kedy sa zase preberie.
Umierame a ožívame
niekoľkokrát do roka,
zahráva sa s nami osud,
robí si z nás otroka?
Je to tak prosté
nemyslieť na to?
Neustále stráchajúc
sa, čakáme len
kedy na nás vyskočí čert spoza rohu,
naše srdce zastane,
bolesť z hrude sa rozrastie
do enormných rozmerov,
konáre brániace akémukoľvek pohybu
omotávajú naše telo,
každá stena sebavedomia padá,
neostanú ani tehly.
Tých pár minút
-celá večnosť,
po tom bude všetko opäť
obyčajných chodom plynúť.
Ten pocit ostáva,
ego krváca,
signál zlyhania
stále silnejší.
Od plazíme sa do postele,
pre istotu zostaneme tam celý deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár