V slúchadle bolo počuť úsmev. A potom vzdychnutie. „Ja som zase už aj zabudol ako vyzeráš...“
„Vieš, že je to len na tebe. Ja som ti hovorila.“
Ticho.(dlhšie než je treba)
„Nepoteším ťa...mám tu ešte nejaké papierovačky, ktoré musím dnes dokončiť, takže budeme musieť náš milý rozhovor ukončiť. Dobrú noc.“
Zapípal telefón a už ho nebolo. Sedela som na zemi s vypučenými očami a celé telo som mala akosi divne stŕpnuté. ´Sprostá, sprostá, sprostá. Prekvapujem sa na koľko sa viem ešte ponížiť. Prečo som to urobila? Prečo som mu volala?? Čo vo mne spôsobilo, že som zobrala telefón a vytočila jeho číslo? Som krava. A som trápna. Ten si teraz o mne ale myslí svoje. Ta nech.(myslím si, ale aj tak ma to bude žrať)´
Ešte chvíľu behala po byte a upratovala všetko, čo sa len dalo, aby odohnala nepríjemné myšlienky. Podarilo sa. Teda, kým už nebolo čo upratovať. Zvalila sa na posteľ a prerývane dýchala. Na rukách mala ešte rukavice, na nohách papuče, ale nad tým sa nezamýšľala, otvorenými očami hľadela na strop. Ešte dve minúty bude mať čistú hlavu. Ale potom... Krik v jej hlave, ktorý sa nedá prekričať. Výčitky voči samej sebe....zúfalstvo...spoveď...väčšie zúfalstvo. Keby aspoň mohla zavolať Lenke. Ale nemôže. Lenka je s Lacom preč.(niekde na dovolenke) Sama je na to sama... Zase raz. Ako len neznáša ten pocit! TIE pocity. Preto sa tak neznáša, keď robí veci pudovo, bez rozmyslu. Ešte nevynašla spôsob ako sa vyhnúť všetkým tým trápeniam. O to viac to trápi.
Zobrala do ruky čistý papier. A zrazu nič. ´Vrrrrrrr!´ ...´Keď to ani na papier nemôžem dať, tak čo si počnem? ´
Schúlila sa do klbka a rozmýšľala, čo by ešte mohla skúsiť. Dnes ju už aj tak nič nenapadne.
Posadila sa a následne odkráčala k počítaču.
Píííp, pííp. Smska prišla. Hodila sa po mobile, že skoro spadla zo stoličky. Jej pohľad bol taký nedočkavý, že ani nevedela čo číta. Čo?? Premkne ju zrazu. Najskôr nechápe, čo tam je napísané, potom si všimne odosielateľa, znechutene nechápe ešte viac a naštvane hodí mobil na posteľ. Vráska medzi obočím nie a nie zmiznúť. Je jasné, že to nebolo, od koho čakala, by čo viac! Od Milana! Brrrrrr! ´Ble, kedy ten chlap konečne pochopí, že o neho nemám ani najmenší interest. Čo, ČO mu mám povedať, aby mi dal v tomto navždy konečne pokoj?! Ďalšie zúfalstvo. ´No už len toto mi chýbalo.´
Keď si uvedomila, že zababušením do perín si vôbec nepomôže, vrátila sa späť k počítaču. Www.mail.google.com. Nie že by dostávala správy, čo by sa dali kontrolovať, ale čo, už tam dávno nebola. No pravdaže, okrem spamu nič nové. Zapozerala sa von oknom. Vietor prehýbal stromy a tie vyzerali sťa by tancovali. Oči vrátila na monitor. Nová správa.(prvý moment). On? On! (druhý moment)
-Ahoj, nečakane som skončil skôr v práci, nezájdeme na kafíčko?
Najskôr si myslela, že už zaspala a sníva. Potom tomu nechcela uveriť. Našťastie akási vnútorná odpovedala podvedome za ňu.
-Ok. Kde sa stretneme?
´Prečo sa neteší? Alebo neskáče po plafón? Prečo sa správa a cíti akoby to šlo mimo nej? Už vie. Lebo je DIVNÁ. Tak. A môže sa ísť obliecť.´
Ako mŕtvola(veď bola vyčerpaná z celého dňa) sa presúvala po byte a navliekala na seba veci. Pozrela sa do zrkadla. ´Môže byť...´ a nečujte vykročila smerom do mesta. Vonku fúkal silný vietor a ona ľutovala, že si nezobrala čiapku. Bola však natoľko lenivá a natoľko mimo, že sa jej nechcelo vracať, aj keď bola ešte pred vchodom.(a potom už bolo neskoro)
Hlava prázdna. Myšlienky nikde. ´Prečo do kelu som nemohla mať takýto stav, keď som ho potrebovala? Ech!´
Za pár minút bola na mieste. Dotyčného ešte nebolo nikde vidieť. Pozrela na hodinky. Ešte je skoro, prišla skôr.
Zadívala sa do blba až úplne zabudla na čas. „Zobudila“ ju až tma!
„Dušo?“ a veľký úsmev na perách.
Ozval sa hrubý hlas: „Nie ja som terorista a prišiel som ťa uniesť!“
„Ale prestaň, viem, že si to ty...“
„Hehe.“
Konečne ju pustil a ona sa mu mohla pozrieť do tváre.
„Trdlo!“ vyhŕklo z nej spolu so smiechom automaticky.
Objali sa. V tom ju chytil za ruku a jej skoro vypadli oči z jamôk. Ale nepovedala ani slovo. Tak si išli teda sadnúť, sadli si do kaviarničky, kam zamierili vždy, keď si na seba našli čas.(čo nebolo často, tak pár krát do roka) Bol to príjemný večer. Taký, ako keď sú spolu a proste sa rozprávajú. O hocičom, o blbostiach, o všeličom a tak. Ubehlo to rýchlo a ani sa nenazdali a začalo vychádzať slnko.
Vtom ňou myklo. „Preboha, koľko je hodín?? Päť? To užžž? Za hodinu musím do práce,“ hlas sa pomaly strácal, „a ešte musím do sprchy a vytlačiť správu...“
„Jasne chápem,“ povedal zdvorilo, „tak by sme sa mali rozlúčiť...“
Zaplatili, vyšli z podniku. Už nefúkalo, ale ich dych sa v chladnom vzduchu zrážal na paru. Otočili sa k sebe.
„Škoda, že sa vidíme tak málo, „ povedal a usmial sa.
Pozrela na neho, potom na zem a rozhúpala sa (dopredu-dozadu) na znak súhlasu. Zdvihla hlavu a všimla si že sa k nej približuje. Bol stále bližšie a bližšie. Napadlo jej, že ho pobozká. ´Nie, na to nemám.´
Objal ju. Ako sa vracal a jeho tvár míňala jej tvár,(to všetko jej pripadalo ako spomalený film) nachvíľu sa otočil(mierne zadržala dych, ale nie prisilno, aby ju to nevyviedlo z mieri a aby si nevšimol jej reakcie) ...a pobozkal ju. Na líce. No a potom odišiel.
Asi desať ďalších minút tam stála ako prikovaná. Bez výrazu v tvári. Potom ju napadlo, že by predsa len mala ísť domov.
Prišla domov. Až vtedy jej začali dochádzať všetky súvislosti, postupne spájať sa ako nitky v sieti. Telefonát...upratovanie(zaháňanie zlých „duchov“, čiže myšlienok)...smska...mail...kaviareň...bozk...a nakoniec že...nič...! Najskôr jej odľahlo, že nemusela na vytriezvenie čakať do nasledujúceho dňa, no potom si uvedomila...čo to pre ňu znamená. ´Ah, shit...´
„Sprostá, sprostá, sprostá KRAVA! Eeeeeeer!,“ chytila sa za hlavu, „debil,“ hlas sa jej stíšil.
Sadla si na posteľ. Ľahla si na posteľ. Cítila hroznú prázdnotu vo svojom vnútri. Ale keď si to tak vezme, nič nové... ´No teda, až na to, že moje šance na vyslobodenie z tohto prekliateho stavu sa zúžili.´
Zavrela oči a zaspala. (bol to predsa dlhý a náročný deň)
Zobudila sa niekedy pred obedom. Zaregistrovala, že už dávno zmeškala do práce. Na stolíku vedľa postele bol položený mobil a blikal. Päť zmeškaných hovorov. Od šéfa, pravdaže. Pokrčila ústami, postavila sa na nohy a pozviechala sa na ďalší deň.
Dni plynuli jeden ako druhý, tretí ako ten predtým a tak ďalej. On sa jej už neozval.(niežeby si myslela, že hej. Aj keď v to dúfala...)
(až dva roky na to jej posielal svadobné oznámenie...ale to už s týmto príbehom nesúvisí)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
johnysheek
23. 6.júna 2010 18:03
surp rising
Napíš svoj komentár