prázdna na podnebí,
či chcem alebo nechcem,
stále ma to pohltí,
kde mám koniec hľadať neviem,
netuším.
Snažím sa zabudnúť,
no nie je tak ľahké,
aj moje ruky sú prázdne,
neviem čo počať si s nimi,
moja hlava
popletená vplyvmi.
Stávame sa dušami inými,
nedá sa vrátiť po tom istom chodníku,
môžeme len nechať kvetiny na pomníku
svojej vtedajšej slobody.
Smelosť je to čo mi nechýba,
ale sklamáva
to čo vo mne ešte zostalo.
Tak kde sa mam podieť,
než sa so mnou dá rozviesť
a dá mi pokoj?
Tento čas len zrkadlí nešťastné okamžiky,
hoci nič tak strašné sa zatiaľ nestalo.
Ukazuje len ako to dobré odišlo, prestalo,
prestalo bit pre moje srdce!
Ktoré stále je horúce!
Nikto si ho k sebe nevezme,
neprivinie.
Kto ochranu nadomna prevezme,
keď ty si už dávno preč?
Tak prečo, prečo
nechceš sa vrátiť?
Vrátiť mi radosť do života,
ktorú som strácam teraz len kvôli tebe,
zakričať mi do ucha: „Tak sa preber!“
Pretože môj prirodzený svet obklopuje zlota,
môj stav kómatický,
pre nikoho zrejme problematicky,
no ja sa topím v túžbe začať znova,
viem že nie som tá pravá,
no kým existuje zrniečko nahodilosti
ja nevzdám sa, zo známky svojej pošetilosti.
Možno hlúpa a naivná,
to je to jedine čo mi zostáva,
a kým to mám,
tak sa nevzdávam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár